Teplo domova, moja kedysi jediná kotva, bolo už dávno nahradené teplom kozubu v tejto izbe. Vôňa starého dreveného nábytku mi bola dobre známa. Všetko vyzeralo tak, ako na začiatku. Dve kreslá, skriňa, okno, stôl a stolička. Všetko bolo na milimeter rovnaké, a preto mi prišlo, akoby prekročením prahu tejto miestnosti svet zamrzol. Iba tikot hodinových ručičiek mi pripomínal, že čas sa nezastavil. Deň čo deň som sedela tam, kde sedím aj teraz.
Ani pani, čo stála predo mnou, sa nemenila. Pozerá na mňa. Cítim to. Prihovárala sa mi, no cez bariéru, ktorú som si okolo seba neúmyselne postavila, len málokedy prejdú ku mne slová, ktoré vychádzajú z jej úst. Snaží sa ma opraviť ako nejakú rozbitú hračku, ako bábku s odtrhnutou nohou. Chce mi pomôcť zabudnúť na hrôzu mojej minulosti. Spomienky však nevymaže. Pre jej ochotu ju nemôžem nenávidieť.
Naše sedenia začínajú vždy rovnakou otázkou: „Ako sa cítiš dnes?“ A tak, ako sa neúnavne opakuje jej otázka, tak sa opakuje aj moja odpoveď: „Neviem to popísať.“
Sedím tu už vyše pol roka, ale moje nočné mory sa nelepšia. Pripomínajú mi morské vlny. Moja myseľ, ako pláž obklopená nekonečným morom myšlienok a zabudnutých prianí, ostáva navždy čerstvo mokrá prílivmi spomienok, ktorými ju vlny mora obmývajú.
Príde mi to ako dnes, čo sa vtedy udialo. Jediný, kto mi tvrdí opak, je kalendár zavesený nad posteľou v mojej izbe. Psychicky som avšak stále vyzlečená pred obrazovkou môjho počítača.
Keby mi vtedy niekto povedal, že rozchod dokáže z milujúceho priateľa vytvoriť monštrum, ktorému sa len ťažko pozerá do očí, neverila by som mu. Prišlo mi normálne posielať odhalené fotky svojmu priateľovi. Robila to každá baba v mojom veku. Nebolo to nič nezvyčajné. V momente zasielania tých fotiek mi ani len nenapadlo rozmýšľať nad tým, aké následky to môže mať. A už vôbec mi nenapadlo, že by ich mohol nejako využiť práve on.
Nemiloval ma. Hneď potom, ako som sa s ním rozišla, začal panikáriť. Bál sa, že už nebude ten populárny, bál sa, že stratí reputáciu, bál sa, že moje kopačky mu zničia život. A to za žiadnu cenu nemohol dopustiť. ON nie.
Jednu z fotiek, ktorú som mu len tak ľahostajne poslala, zverejnil spolu aj s mojím telefónnym číslom na zoznamke. Samozrejme ako anonym. Pridal pár filtrov, orezal fotku tak, aby vyzerala, že okrem podprsenky na sebe nič nemám, pridal popis „Som voľná celý týždeň“, a tak začalo šikanovanie mojou kedysi životnou láskou.
No nikto netušil, že toto bolo len uvítanie do pekla.
Každému v škole narozprával, že ma nechal, pretože idem s každým. Onedlho bola tá istá fotka rozvešaná po celej škole, a ja som sa stala terčom posmechu.
Čo ma však zlomilo, bolo odmietnutie mojej prihlášky na novú školu. Odmietali prijať dieťa s takýmto správaním. Problémové dieťa. Nerozumela som tomu. Až potom. Aha, videli tú fotku. Mohla som kričať, mohla vysvetľovať, mohla prosiť, že toto všetko je hlúpa lož, dezinformácia, ktorých je na internete tisíce, nikto mi neveril. Jednoduchšie bolo neveriť a šíriť tieto výmysly ďalej. Nikto sa ani len neunúval zistiť si pravdu. A stačilo tak málo. Opýtať sa.
16. apríl. Deň, ktorý sa mi navždy vryje do pamäti. Keď som prišla domov, volal mi cez Facebook. Nevedela som, čo chce, no rozhodla som sa zdvihnúť. Ukázal mi tie fotky. Všetky do jednej. Nemohla som dovoliť, aby ľudia videli aj tie ostatné. A tak som robila, čo chcel.
Dlhých 192 dní som bola bábkou v rukách zloducha. Zimomriavky a ten pocit bezmocnosti a zároveň znechutenia ešte stále cítim pri každej spomienke. Nedokázala som o tom povedať nikomu. Aj po tom všetkom si moje srdce nedalo povedať. Hanbilo sa. Až keď mi mama vbehla do izby počas mojej „show“, hneď vedela, o čo ide. Pozná má natoľko dobre. Vedela, že toto nie je moja dobrovoľná voľba.
Skončil v base.
Dnes sedím na stoličke, ktorá už pozná krivky môjho tela. Som vďačná za každého človeka, ktorý mi pomáha. To, či moja myseľ začne fungovať tak ako kedysi, však neviem. Či sa niekedy zbavím toho pocitu úzkosti a strachu, je tiež otázne. No urobila som veľký pokrok. Rozprávam o tom. Rozprávam o mojej kyberšikane.
Áno, som Klára, a toto je môj príbeh.
Vanessa Kravčíková
ZŠ Bartolomeja Krpelca