Novinky
Lyžiarsky výcvik Drienica 5.3. - 9.3.2018
Európa je za rohom. My sme Európa.
„Jediná cesta, ktorú budete ľutovať, je tá, ktorú nepodniknete.“
Ak je to pravda, tak teraz ľutujem väčšinu svojich ciest. Bola som síce už aj pri mori, vlastne tam chodím každý rok, no k tomu slovenskému. Mám 22 rokov a naše hranice prekračujem, len ak ideme na novoročné výpredaje do Poľska. Som študentkou Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Názov znie zložito, no mňa toto štúdium napĺňa. Momentálne píšem jednu zo svojich seminárnych prác s názvom „Spoznávanie kultúr západných štátov Európy.“ Asi poznáte ten pocit, keď by ste robili čokoľvek, len aby ste sa nemuseli učiť. Mám už všetko poupratované, tak netrpezlivo sadám k môjmu obľúbenému blogu „Cestuj s úsmevom“. Poviem vám, je to skvelý únik z reality. O jeho autorovi viem len toľko, že sa volá Juraj a je to veľký nadšenec histórie. Keď čítam jeho myšlienky, mám pocit, akoby som všetky tie miesta naozaj navštívila. Raz som v Paríži, raz v Monaku a raz na promenáde v Miláne. Aktuálne je na mesačnom pobyte vo Veľkej Británii. Tu je jeho dnešný príspevok : „Zdravím, drahí priatelia, hlásim sa Vám priamo z anglického Hyde parku. Pred chvíľou som prešiel vstupnou bránou a teraz si vychutnávam krásny výhľad na kúsok prírody uprostred veľkomesta. Tento park mi pripomína jeho, o trochu mladšie dvojča Central Park, ktorý som navštívil pred rokom. Atmosféra je tu uvoľnená, Angličania sa tu prechádzajú, jazdia na koňoch alebo si len tak čítajú. To tu asi zapadnem. Bol som pozrieť na Pamätník princeznej Diany, „Krištáľový palác“, zajazdil som si na RottenRow a len čo dopíšem, idem sa pozrieť do Speaker´scorner. Možno sa zapojím aj do nejakej debaty. som zvedavý na ich názory na brexit, môžete tu totiž diskutovať o čomkoľvek, s výnimkou kráľovskej rodiny a zvrhnutia britskej vlády. Potom metrom do hotela a zajtra ma čaká Big Ben, Towerbridge, TowerofLondon a keď stihnem, tak pôjdem na „návštevu“ ku kráľovnej. Dovidenia zajtra. S pozdravom, Juro J“. Keď som dočítala poslednú vetu, bolo už krátko po polnoci, a tak som sa aj navzdory nepripravenosti na zajtrajší ťažký deň v škole rozhodla ísť si oddýchnuť (aby sme sa dobre pochopili, môj oddych končil ráno o 6.15 hod J). Vstávanie bolo, ako sa hovorí, kruté, no zvyšok dňa šiel ako po masle. O pol tretej som bola už doma, no doma ako doma, bola som na intráku. Obedy mám v menze, kde na rozdiel od iných závodných jedální varia celkom chutne a zdravo. Na prednáške z dejín francúzskej kultúry nám pani profesorka Hugová ( vždy sa predstavuje ako Igová, no jej meno je rýdzo slovenské, nie francúzske) pripomenula termín odovzdania našich prác. Tak hor sa do roboty.
A takto teraz vyzerala väčšina mojich dní: vstávanie, škola, obed, učenie, večera, blog, učenie. Tento stereotyp by takto pokračoval hádam donekonečna, keby som si jedného dňa „len tak náhodou“, keď som sa učila, neprečítala Jurov najnovší blog. Znelo tam: „Verím, že sa už tešíte na 18. mája 2018, lebo ja áno.... Vidíme sa v kaviarni pri Michalskej bráne.“ Srdce sa mi takmer zastavilo, mala som možnosť stretnúť sa so svojím hrdinom. Ale radšej nie? V škole toho máme teraz veľa, a ja nemôžem len tak odísť. Možno nabudúce. Takto som sa presviedčala prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát a na štvrtýkrát som si povedala, že to nabudúce je teraz. Zbalila som kufre (lepšie povedané kufor) a o 5.18 hod. som smerovala vlakom do Bratislavy. Cesta zbehla veľmi rýchlo, bola som v tzv. tichom kupé, takže som buď spala alebo čítala. Predpoludním som už vystupovala na bratislavskej stanici. Keďže som mala ešte dosť času, vybrala som sa spoznávať Slovensko. Hoci ma to nebavilo až tak, ako by ma určite bavila návšteva Eiffelovky, bola to vskutku neobyčajná zábava. O tretej som sa trochu zadychčaná, ale zato oddýchnutá pobrala ku Michalskej bráne. Celá diskusia prebehla bez problémov, bolo nás tam asi 15 a každý sme so zatajeným dychom počúvali o jeho cestách. Juro vyzeral tak, ako som si predstavovala, ako človek s veľkým snom, ktorý si neustále plní. Po besede sme sa ešte dlhú chvíľu spolu rozprávali a na konci sa spýtal, či niekedy nepôjdem na cesty s ním. Jeho otázka ma trochu zarazila, popravde, viac než trochu. Prekvapený mojím postojom povedal: „Rada čítaš, však? Vieš, že kto necestuje, číta len prvú stranu. Tak prečo nechceš spoznávať?“
Túto otázku som si opakovala celou cestou domov, a ešte aj dlho potom. No prišli bežné denné starosti a táto otázka akoby sa postupne strácala. Život išiel ďalej. Asi týždeň pred odovzdávaním mojej veľkej ročníkovej práce mi ktosi zazvonil. Keď som otvorila dvere, neverila som vlastným očiam. Stál tam Juraj s veľkou taškou. „Zbaľ si veci, o päť minút vyrážame.“ Nevedela som, čo sa mám skôr spýtať. Mala som milión otázok, no zatiaľ ani jednu odpoveď. V tom zmätku som do mojej veľkej cestovnej tašky, do ktorej sa balím, keď idem cez víkend domov, nahádzala všetko, čo som okolo seba našla. Keď som sa ho opýtala, kde ideme, odvetil: „Ideme spoznávať.“ Pri tých slovách mi naskakovala husia koža. Rozmýšľala som, kde asi môžeme ísť. Paríž, Londýn, Viedeň, Barcelona alebo Amsterdam?! Už som sa videla, ako pôjdem v pondelok ku katedre so slovami: „Je mi to nesmierne ľúto, ale... .“ Už som videla, ako nič nestihnem, nespravím prácu, nespravím skúšky, vyhodia ma zo školy a ja budem robiť do konca života na VPP. Radšej som zatvorila oči, už som cítila, ako sa blížime ku letisku. Môj koniec je tu, tri roky tvrdej práce mi prebehli pred očami. Čo tri roky, celý život. Ak tú prácu nestihnem dopísať, tak.... .
Zrazu sa auto zastavilo. Na letisku sme predsa ešte nemohli byť. Nesmelo som otvorila oči. Predo mnou sa vypínal majestátny Dóm svätej Alžbety. Ani Amsterdam, ani Londýn, len Hlavná ulica vzdialená 20 minút autobusom. „Musím priznať, že som od takého dobrodruha čakala trochu viac. Povedal si, že ideme spoznávať.“ „A nejdeme?“ odvetil trochu nechápavo. „Tak ťa fascinujú cudzie kultúry, že si pritom zabudla na vlastnú? V Paríži je nádherne, no aj keby si hľadala celý deň, takýto kostol tam nenájdeš. Bola si už na kostolnej veži ?“ Na viac ako len pokrútenie hlavou som sa v tej chvíli nezmohla. „Dobre, tak poďme objavovať.“
Hoci som medzičasom úspešne ukončila skúškové obdobie, tento rok som sa naučila viac, ako len rozdiel medzi korintským a iónskym slohom. Jeden skvelý človek a cestovateľ ma naučil, ako spoznávať objavené, no i ako objavovať nespoznané. Ak sa ma teraz niekto spýta, koľko z európskeho kultúrneho dedičstva som videla, tak môžem odpovedať, že zatiaľ všetko, čo som mohla. Pretože Európa nezačína Benátkami ani Zürichom, Európa je za rohom. My sme Európa. My tvoríme európske kultúrne dedičstvo.
Bianka Michalcová, IX.C
Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.
Strom nepresadíš, korene nepretrhneš.
V ten deň nemala Zuzana ktovieakú náladu. Mohol za to budík, ktorý nepočula, počasie, štrajkujúce auto, preplnený autobus... Jednoducho všetko. Ani krik detí, ktoré sa hlava-nehlava tlačili do autobusu, to nemohli zlepšiť. Skôr naopak.
Zuzana bola učiteľkou. Nemala rada rána, keď sa musela viezť do práce autobusom plným detí. V aute si vedela vychutnať ešte tých pár pokojných minút, kým vstúpi do mraveniska hluku, kriku, smiechu, detských bláznovstiev. Dnešok začínal výnimkou - jedna učiteľka a autobus plný malých krikľúňov, ktorí sa dokázali poškriepiť z ničoho nič. Do škôl sa dnes viezlo až podozrivo veľa detí. „Hmm, zavítala k nám krutá zima a snehová nádielka potrápila cestárov. Zrejme rodičia poslali deti do škôl autobusom,“ pomyslela si, keď si hľadala miesto, kde by si mohla sadnúť. Nikde nič. Všetky sedadlá obsadili deti. „Ach, ako keby som ich nemala dosť v škole.“ Zuzanina mrzutá nálada sa stupňovala.
Ani raz nešla autobusom do školy, aby sa deti nepobili alebo nešikanovali. Keď ona bola v ich veku, všetko bolo iné.
Vtom nastúpil do autobusu drobný chlapček. Taška, ktorú mal na chrbte, bola väčšia ako on sám. Predieral sa pomedzi ľudí. Svetlé vlásky mu padali do očí. Do akýchsi smutných očí. „Hej, ty Rusnaku,“ ozvalo sa zozadu a Zuzana hneď vedela, že tá poznámka patrí jemu. V očiach mu zbadala strach a.... hanbu. Hanbil sa za to, že je Rusín? Možno len nechcel byť stredobodom pozornosti. Možno sa bál, čo bude nasledovať. Príliš veľa možno. Čakala, že sa na ne dozvie aj odpovede.„No što, pobišiduj nám dašto po vašomu,“ smiali sa mu deti.
Vtedy sa Zuzana vrátila do svojich detských čias. Bola presne ako ten chlapček. Malá, taška väčšia ako ona, a taktiež bola Rusínka. Doma sa nerozprávali inak ako po rusínsky. Na strednej škole sa jej vysmievali, šikanovali ju a ona s tým nevedela bojovať. Doma často plakávala a mamka jej len trpezlivo opakovala, že sa nemá za čo hanbiť. Slovensko je predsa bohaté na nárečia. Nech je hrdá na to, kým je a do akej rodiny sa narodila. Zuzana tomu nechcela rozumieť. Vtedy, v takom veku ani nemohla. Nechcela sa odlišovať, nechcela, aby sa jej smiali. Nechápala, prečo to robia, veď v slovenskom jazyku excelovala. Prečo teda tá nevraživosť? Bola by sa dokonca aj odsťahovala, len aby zmenila školu, spolužiakov, aby už nikto nevedel, že je Rusínka. Mamka jej však povedala vetu, ktorú si pamätá dodnes: „Zuzka, strom nepresadíš, korene nepretrhneš. A tie tvoje sú hlboko vrastené do našej rusínskej zeme.“
Ako učiteľka slovenského jazyka sa neskôr už len pousmiala nad svojimi detskými starosťami i nad tým, že sa jej občas aj na vyučovaní priplietlo rusínske slovo na jazyk. Krása, ktorú objavila v piesňach, zvykoch i tradíciách našich slovenských nárečí, ju utvrdila v tom, že sú jedinečné. Chudoba našich predkov bola možno na stole, ale nie v srdci. A to vzácne bohatstvo našich predkov, ktoré sme zdedili, musíme ochraňovať a zachovávať aj pre tých, ktorí prídu po nás. Jednoducho musíme, je to naša povinnosť.
To všetko si ešte viac uvedomila na stretnutí Rusínov, kde sa stretla s uznávaným neurochirurgom, ktorý mal vo svojich rukách životy iných ľudí. Zuzana netušila, že je tiež Rusín. Práve on dokázal hovoriť nárečím úplne bez hanby a vôbec sa nezamýšľal nad tým, že by ho vysmiali. Bol na to hrdý. A tak to má byť. Hanbila sa za to, že kedysi zmýšľala inak. I o svojich. Dnes to už ale napravila. Vo svojom vnútri je hrdá Rusínka.
Možno aj preto vyučuje popri slovenskom jazyku aj rusínsky jazyk a je rada, že žiaci sú aspoň v tomto iní ako bola ona kedysi. Lebo vo všetkých iných detských šibalstvách deti boli a aj budú stále rovnaké.
Detský krik vrátil Zuzanu do prítomnosti. Bola rada, že sa blížia k škole. Predtým ako vystúpila z autobusu, pohladila malého chlapčeka po líci a pošepkala mu: „Neboj sa. Raz budeš hrdý na to, že si Rusín.“ Vystúpila a dvere autobusu sa zavreli. Ešte raz sa za ním obzrela a vykročila s hrdosťou do školy.
Natália Kyjovská, IX.A
Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.
Ocenenie žiaka za záslužný a statočný čin
15. februára 2018 po štvrtej vyučovacej hodine nastal na chodbe hlavného pavilónu ruch. Poviete si, nič neobyčajné, keďže bola prestávka. Bolo to neobyčajné, veď na našu školu prišiel podpredseda vlády a zároveň minister vnútra Róbert Kaliňák. Prišiel, aby odovzdal pamätnú medailu ministra vnútra Slovenskej republiky III.stupňa Šimonovi Kaiserovi zo VI.D triedy. Šimon zistil, že dievča z Bratislavy s ktorým si písal na sociálnej sieti má sklony k samovražde. Upozornil na to cez policajný fan page. Podozrenie sa potvrdilo a dievča sa podarilo v poslednej chvíli zachrániť. Fotogaléria TU.
Talent ZŠ regiónu Šariš
Dnes 15.februára si naši žiaci potrápili mozog pri riešení logických úloh súťaže TALENT ZŠ REGIÓNU ŠARIŠ s takýmto výsledkom: 1. miesto Martin Hnatko IX. A, 2. miesto Martin Molčan VIII. B, 3. miesto Ľuboš Timco VIII. C. Všetkým súťažiacim ďakujeme za účasť a prvým dvom postupujúcim prajeme veľa úspechov vo finále, ktoré sa uskutoční 8. marca 2018 v Prešove.
Valentínska pošta
Tak ako každý rok, tak aj teraz sme si 14.februára pripomenuli sviatok sv. Valentína. Valentínskou poštou sa rozdali desiatky valentíniek, ktoré potešili nejedného žiaka či učiteľa. Fotogaléria TU.
Biblická olympiáda
Biblia je duchovná pokladnica, ktorá nás obohatí len vtedy, ak si nájdeme čas začítať sa do jej svedectiev a vyznaní. 30.1.2018 sa na našej škole uskutočnilo školské kolo Biblickej olympiády RK-NBV. Jej cieľom je výchova k hodnotám a medziľudským vzťahom na základe spoznávania biblických postáv a udalostí. Spoločná téma vybraných kníh Svätého písma tohto roku je „Poslušnosť Božiemu hlasu“.
Výsledky školského kola :
1.miesto: Zuzana Minčáková – 7.A
2.miesto: Tamara Tvardzíková -6.D
3.miesto: Barbora Tarcalová – 6.A
náhradníčka: Vanesa Kravčíková – 7.A
Dievčatám blahoželáme a prajeme veľa šťastia do okresného kola, kde budú našu školu reprezentovať ako 3-členné družstvo.
Riaditeľ blahoželal prvákom
Máme tu polrok a s ním hotových prváčikov, ktorí sa už sami orientujú v škole a snažia sa plníť svoje žiacke povinnosti.Takto im zablahoželal p. riaditeľ školy Mgr. I. Bandurič. Fotogaléria TU.
Karneval
Odmenou za polročné úsilie bol smiech a karnevalové šantenie. Školská jedáleň rozkvitla rozprávkovými a komiksovými postavičkami, pod ktorými sa potmehúdsky usmievali detské očká. DJ Bobor ihneď roztancoval veselú chasu. Tanec striedala tombola z ktorej si deti odniesli zaujímavé ceny. Fotogaléria TU.
Okresné kolo Matematickej olympiády
Dňa 24.1.2018 sa v priestoroch Základnej školy Bartolomeja Krpelca konal 67. ročník okresného kola Matematickej olympiády pre žiakov 5. a 9. ročníka.
Matematická olympiáda je predmetová súťaž, v ktorej žiaci riešia náročnejšie matematické úlohy v niekoľkohodinovom limite. Hodnotí sa nielen výsledok, ale aj dôkaz a postup úlohy, ktorý treba logicky a správne zapísať. Žiaci piateho ročníka mali za úlohu vyriešiť 3 príklady v čase 2 hodiny a žiaci deviateho ročníka v čase 4 hodiny riešili 4 príklady.
Našu školu reprezentovali a úspešnými riešiteľmi sa stali:
Kategória Z5
2. miesto – Bereščáková Martina V.A
7. miesto – Germanová Sára V.A
7. miesto – Katuščák Martin V.A
Kategória Z9
2. miesto – Hnatko Martin IX.A
Všetkým úspešným riešiteľom srdečne blahoželáme!
Fotogaléria TU.
Jubilejný 10. ples žiakov Základnej školy Bartolomeja Krpelca v Bardejove
Šušťanie šiat, žiaci plní očakávania, napätie sa dalo krájať. Sála plná šepkajúcich žiakov, ktorá bola skrášlená balónmi či slávnostnými ozdobami. Dievčatá sa v ten večer premenili na skutočné dámy a chlapci na skutočných rytierov.
Takto by sa dala nazvať atmosféra 19.1.2018 v školskej jedálni, kde sa uskutočnil jubilejný, dlho očakávaný desiaty školský ples. Organizovali ho žiaci IX.C triedy spolu so svojou triednou pani učiteľkou Máriou Kuchcikovou. V úvode plesu nám predviedla svoj tanečný talent skupina My Šprti. Po nich nám zatancoval tanečný pár Matúš Kendra (VIII.C) a Alexandra Maňková z tanečnej školy Kesel. V ich podaní sme mohli vidieť tri tance. Po ich vystúpení slávnostne zahájil začiatok plesu prestrihnutím pásky pán riaditeľ Ivan Bandurič. Zo stoličiek nás vytiahla vábivá hudba, o ktorú sa po celý večer staral DJ BOBOR.
Jedlo nám pripravili naše pani kuchárky a nechýbala ani hojná tombola, na ktorú sme sa všetci tešili a poctivo kontrolovali svoje lístky.
Stoličky boli po celý čas prázdne, pretože žiaci zaplnili parket svojimi tancami spolu s pani učiteľkami. Ani sme sa nenazdali, a už čas ohlasoval koniec zábavy. Predtým nás ešte čakalo prekvapenie v podobe torty. Veď aké by to bolo jubileum bez nej.
V závere plesu boli vyhlásené dvorné dámy, ktorým nechýbali ani rytieri, najlepší tanečník a tanečníčka a dlho očakávaný kráľ s kráľovnou. Najlepším tanečníkom sa stal Milan Petrus (IX.C), najlepšou tanečníčkou Kristína Kutná (IX.A). Kráľom tohoročného plesu sa stal Timotej Rohaľ (IX.D) a kráľovnou Vanesa Rybovičová (IX.C).
Žiaci IX.C triedy sa poďakovali svojej triednej pani učiteľke, zatancovali si na poslednú pieseň, vyšli aj slzičky, pretože to bol pre nás deviatakov posledný ples. Všetci spolu sme sa unavení a naplnení zážitkami pobrali domov. Fotogaléria TU.
Natália Kyjovská, IX.A
Objavom roka je naša Sára Hronecová
12.1.2018 v Košiciach bola vyhlásená najlepšia ženská Jedenástka za rok 2017. Do jedenástky sa dostalo až päť dievčat z Bardejova. Objavom roka sa stala Sára Hronecová (IX.B). Srdečne blahoželáme!
Článok nájdete na: Ahoj Bardejov
Vianočné športovo-zábavné dopoludnie Krpelčiat
Na našej škole býva zvykom, že deň pred vianočnými prázdninami sa Krpelčatá stretávajú na Vianočnom športovo-zábavnom dopoludní. Nebolo tomu ináč ani tento rok. Bojovalo sa o pohár riaditeľa školy vo vybíjanej. Fotogaléria TU.
Vianočná besiedka
,,Sme len deti, srdce veľké máme a s tým srdcom veľkým, darčeky chystáme". Spievať vám budeme radostné, veselé, koledy, básničky s láskou vám povieme. Takto si spríjemnili vianočné dopoludnie žiaci I.stupňa. Fotogaléria TU.
Príprava na Vianoce na hodinách techniky a svet práce
Prehliadka Vianočných kolied
gDňa 18.12.2017 sa na našej škole uskutočnila prehliadka Vianočných kolied. Zúčastnilo sa na nej viac ako dvadsať žiakov, z ktorých žiarila radosť zo spevu. Krásnu vianočnú atmosféru nám vytvorili žiaci 5. až 7. ročníka. Žiaci spievali koledy v rôznych nárečiach. Prvé miesto si "vyspievala" žiačka V.C triedy Lívia Oslacká. Na druhom mieste sa umiestnila Hanka Molčanová, žiačka VI.A triedy. Na treťom mieste sa umiestnila Emma Hrivňáková a Vanessa Kravčíková, žiačky VII.A triedy. Na štvrtom mieste sa umiestnila Viktória Maxinová zo VII.C.
Všetkým výhercom srdečne blahoželáme a veríme, že táto milá akcia sa stane peknou tradíciou našej školy. Fotogaléria TU.
Súťažili múdre hlavičky
V dňoch 13. a 14. decembra 2017 sa na našej škole konalo školské kolo Pytagoriády. Úspešnými riešiteľmi sú:
4.ročník
1.Peter Polomský - IV.A
2.Tomáš Pritoka - IV.A
3.Daniel Briškár - IV.A
4.Marcel Guliga - IV.A
5.Peter Balon - IV.A
6.Karin Prokopovičová - IV.A
7.Alex Šoltys - IV.B
8.Tadeáš Olah - IV.A
9.Natália Niemašíková - IV.B
10.Jakub Černický - IV.A
5.ročník
1. Martin Fellegi – V.A
2. Ján Andrejovský – V.D
3. Martin Katuščak – V.A
4. Lívia Oslacká – V.C
5. Ema Hajduková – V.A
6. Nina Hrivňaková – V.C
7. Martina Bereščáková – V.A
8. Sára Germanová – V.A
8. Sebastián Štefančík – V.C
9. Klaudia Novotná – V.A
6.ročník
1. Tímea Timcová – VI.C
2. Kristína Hnidenková – VI.A
3. Viktória Hoľpitová – VI.D
4. Viktória Tarnovská – VI.A
7.ročník
1. Ľuboš Tkáčik – VII.B
2. Matúš Kerek – VII.A
3. Alexander Jenčopaľa – VII.A
4. Maximilián Herich – VII.A
8.ročník
1. Lukáš Hudák – VIII.D
2. Ľuboš Timco – VIII.C
3. Martin Tišš – VIII.A
Fotogaléria TU.
Zavítal k nám Mikuláš
6.december je dňom, kedy snáď každé dieťa očakáva príchod Mikuláša. Tak tomu bolo aj na našej škole. Mikuláš však neprišiel sám. Spolu s ním prišli aj anjelici a neposedný čert. Prváci ho s napätím očakávali pri stromčeku. Mali pre neho nachystané básničky, ktoré mu potom zarecitovali. Mikuláš spolu s anjelikmi ich všetkých odmenili sladkosťami a na záver spolu rozsvietili vianočný stromček. Potom sa už vydal rozdávať darčeky do jednotlivých tried. Fotogaléria TU.
Kampaň Červená stužka
Červená stužka je medzinárodným symbolom solidarity s ľuďmi, žijúcimi s HIV alebo AIDS.
Aj žiaci ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove sa zapojili do XI. ročníka celoslovenskej kampane, v súlade s rozvojovým projektom „Zdravie v školách“ a to radom podujatí zameraných na zvýšenie informovanosti o tejto zatiaľ stále smrteľnej chorobe a jej prevencii.
To, že sa žiaci zaujímajú o ľudí s HIV a AIDS, nie sú k problému ľahostajní, a venujú sa vzdelávaniu, aby sa HIV nešírilo, dokazovali červené stužky, ktoré si sami zhotovili a nosili v dňoch od 27.11.- 1.12. / Svetový deň boja proti AIDS /.
V kampani Červená stužka sa tento rok spojilo vyše 500 škôl Slovenska a my sme hrdí, že sme boli jednou z nich.
Červené stužky nám tento školský rok do tried priniesli žiaci IX.C triedy Bianka Michalcová, Andrea Tejová, Dominika Fečaninová a Vanesa Rybovičová
Sme hrdí, že sme sa stali súčasťou kampane, a už teraz sa tešíme na nasledujúci ročník. Fotogaléria TU.
Krása Krakova a hrôzy Osvienčimu
Dňa 9.11. 2017 sme absolvovali zájazd do Krakova a Osvienčimu. Skoro ráno sme sa stretli pri športovej hale a vyrazili na pomerne dlhú cestu.
V Krakove sme mali rozchod a bolo tam naozaj krásne. Veľmi ma upútal kráľovský zámok Wawel, ktorý žiaril farbami. Mohli sme obdivovať krásy historického mesta. To nádherné mesto sa nachádza len niekoľko kilometrov od najväčšieho zločinu známej histórie-od Osvienčimu. No to sme vtedy ešte netušili.
Autobus nás po prehliadke mesta zaviezol priamo do Osvienčimu. Na prvý pohľad obyčajné mestečko, ktoré nie je ničím výnimočné. No opak je pravdou. Ja a moji spolužiaci sme ihneď po vystúpení z autobusu pocítili nejakú stiesnenosť. Tá sa zväčšovala, keď sme zbadali nápis na bráne vítajúcej do Osvienčimu. Počasie nebolo priam najpriaznivejšie, fúkalo a chlad sa dostával každému z nás pod kožu, keď sme počúvali hlas sprievodkyne. Ten vychádzal zo slúchadiel, ktoré sme mali na ušiach. Pocit stiesnenosti bol čoraz väčší a väčší. Zaujímavé, ako miesta poznačené niečím hrozným dokážu práve takto vplývať na človeka. Pravidelné murované bloky a uličky nepôsobili až tak strašidelne. Veď v skutočnosti mali zakryť väzňom ich budúci osud. Na mňa najviac zapôsobila hromada osobných vecí, ktoré im vojaci brávali, keď pricestovali do Osvienčimu. Išlo o oblečenie, kefky, topánky, hrnce, okuliare, hrebene, ale najhrozivejší pohľad sa mi naskytol práve na kopu vlasov. Boli tam tony vlasov, o ktoré väzni prišli. Tony. Veď si len vezmite, aký je vlas ľahký. A tam boli TONY vlasov. Koľko ľudí o tie vlasy museli prísť? A to nehovorím o tom, že tie vlasy sa využívali na výrobu textilu. Za každým jedným, stojí jeden vyhasnutý život človeka, ktorý trpel. Len mála čiastka z nich to prežila. Zvláštne, ako Nemci to mali premyslené. Tak oklamať milióny ľudí, veď oni žili celý čas v klamstve, a pritom ani netušili, že si idú po smrť. Mysleli si, že sa idú osprchovať. Skutočne ich viedli do plynových komôr, odkiaľ sa už nevrátili. Podmienky tam boli ozaj nepriaznivé. Sneh, mráz alebo teplo, museli pracovať a byť oblečení stále v tom istom. V tenkom pruhovanom pyžame. Bez topánok, alebo respektíve na nohách mali ťažké drevené holandské topánky. Jedlo dostávali len ráno, aj to maličký kúsok chleba. Potrebu mohli vykonávať len večer, aj na to mali určených nejakých smiešnych pár sekúnd. Kto nevládal pracovať, bez ľútosti a nejakej ľudskosti, ich zavraždili pri stene smrti. Vojna poznačila nielen ľudí, ktorí to prežili, ale aj ich rodiny. A to všetko vzniklo len kvôli jednej chorej mysli.
Práve z minulosti by sme sa mali poučiť. A neustále si to pripomínať, aby sa nič podobné nezopakovalo. Dejiny sú súhrn toho, čomu sa treba vyhnúť.
Bol to krásny, no bolestivý zážitok.
Natália Kyjovská, IX.A
Fotogaléria TU.