Riaditeľka Základnej školy Bartolomeja Krpelca Bardejov v súlade so zákonom 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (podľa § 150 ods. 5) poskytuje dňa 19. 03. 2025 (streda) žiakom 5. ročníka a 7. ročníka riaditeľské voľno z organizačných dôvodov (Testovanie – 9 2025).
PaedDr. Janette Lišivková, riaditeľka školy
Po roku sme sa opäť vybrali do Vysokých Tatier na Hrebienok. Tentokrát sa k nám pridali aj mladší spolužiaci z V.D triedy. Počasie sme mali vynikajúce, slnečné a teplé. Cestu vlakom sme si užívali hraním hier a rozprávaním. Mali sme super dozor p.Krukárovú, p.Glittovú, p.Šimu a triednu pani učiteľku Emíliu Kmecovú. Ďakujeme za pekný výlet.
Samuel Ferenc, VII.D
Dňa 4.3.2025 sa konala súťaž pre bystré hlavičky pod názvom Talent základných škôl Prešovského kraja, ktorá sa zamerala hlavne na podporu talentovaných žiakov základných škôl. Súťaž prilákala mnohých mladých géniov našej školy, ktorí riešili rôzne logické úlohy. Cieľom súťaže bolo motivovať deti k ďalšiemu rozvoju a pomôcť im získavať nové skúsenosti, rozšíriť obzory a svoje schopnosti.
Najlepšie sa umiestnili títo žiaci:
1.miesto: Dorota Škriabová, IX.B
2.miesto: Tomáš Hnidenko, VII.A
3.miesto: Adam Rychvalský, VII.A
Výhercom srdečne blahoželáme a prajeme im veľa úspechov v ďalších súťažiach.
„Verím, že potenciál nepozná limity - úspech závisí od odhodlania konať pre svoje sny.“
Dňa 26. februára sa v jednej z tried rozozvučala krásna, ľubozvučná materinská reč. Konalo sa školské kolo recitačnej prehliadky poézie a prózy v II. a III. kategórii pod názvom Hviezdoslavov Kubín. Sme radi, že na počesť tohto velikána si zarecitovali svoje ukážky chlapci i dievčatá. Niektoré úryvky boli úsmevné, niektoré naopak vážne. Súperilo spolu medzi sebou 25 žiakov od 5. – 9. ročník. V porote sedeli vyučujúce slovenského jazyka. Po odrecitovaní sa porota poradila a vyhlásila výsledky za rok 2025.
II. kategória - poézia – žiaci 5. a 6. ročníka
II. kategória – próza – žiaci 5. – 6. ročníka
III. kategória – poézia – žiaci 7. – 9. ročníka
III. kategória – próza – žiaci 7. – 9. ročníka
Víťazom srdečne blahoželáme, prajeme mnoho úspechov v okresnom kole a všetkým zúčastneným patrí poďakovanie za pekné popoludnie strávené ruka v ruke s krásnou literatúrou. Verím, že sa spolu stretneme o rok, lebo naša materinská reč má bohatú studnicu rôznych ukážok, na ktoré sa už teraz tešíme.
p. uč. Makarová
V 4. kole Školskej šachovej ligy žiakov základných a stredných škôl súťažilo dňa 28.02.2025 spolu 71 žiakov a študentov bardejovského okresu. Celkovým víťazom kola sa stal žiak našej školy DÁVID PITUCH z 5.B triedy, ktorý predbehol nielen starších žiakov, ale aj všetkých stredoškolákov.
Dávidovi ďakujeme za reprezentáciu a do ďalších kôl mu želáme veľa úspechov a víťazstiev.
28. február bol deň, ktorého sa žiaci 1. stupňa našej školy nevedeli dočkať. Na tento deň si všetci dôsledne pripravovali karnevalové masky, nápadité a pestrofarebné kostýmy, či vlastnoručne vyrobené a originálne škrabošky. Atmosféru počas karnevalu dotvárali hudbou a rôznymi súťažami veselý ŠASO so ŠAŠICOU. No nazaháľali ani pani učiteľky a vychovávateľky, ktoré si obliekli originálne kostýmy a tiež prispeli k celkovej atmosfére plnej hudby, tanca a kreativity. Tombola a vyhodnotenie najzaujímavejších karnevalových masiek tiež vyvolali veľký záujem a napätú atmosféru medzi žiakmi. Jednoducho, užili sme si deň plný smiechu, tanca a radosti. Tohtoročný KARNEVAL bol však príležitosťou nielen na zábavu, ale možnosťou na posilnenie a rozvoj vzťahov medzi žiakmi, triednymi kolektívmi a učiteľmi. ĎAKUJEME a tešíme sa zasa opäť o rok.🎉🎉🎉
Predškoláci z MŠ Nábrežná sú šikovní nielen v recitovaní, ale aj šport ich baví. O tom nás presviedčajú každú stredu v našej školskej telocvični pod vedením p. učiteľky Danky Stolárikovej. Radosť z pohybu, smiech, výskanie sa ozýva telocvičňou a to je neklamným znakom radosti z pohybu. Už teraz sa tešíme na ďalšie stretnutie.
Je nám milou skúsenosťou, že už aj naši prváci gréckokatolíci: Diana Babejová, Eva Ceľuchová, Peter Tvardzik z 1.A, sa odvážne zúčastnili okresného kola Biblickej súťaže Prešovskej archieparchie, ktorá sa uskutočnila v jednotlivých protopresbyterátoch (dekanátoch), dňa 12. februára 2025 v priestoroch CZŠ sv. Egídia v Bardejove.
Úvodné stretnutie sa konalo v chráme Sv.Petra a Pavla, kde sme boli privítaní našimi duchovnými otcami a zároveň vytvorili spoločenstvo z rôznych škôl a farností.
Samotná súťaž prebiehala v priestoroch CZŠ sv. Egídia v Bardejove. Pozostávala z piatich kôl: test, tajnička, doplňovačka, či rozlišovanie biblických postáv z ikon sviatkov.
Celá príprava, či už doma alebo v škole bola skvelou príležitosťou pre deti, aby sa hlbšie oboznámili s príbehmi a hodnotami viery, nádeje a lásky, ktoré nám prinášajú, aj do medziľudských vzťahov na základe spoznávania biblických postáv a udalostí.
Umiestnili sa na peknom 4. mieste. Za aktívnu snahu a účasť boli odmenení peknými cenami.
Veríme, že to bol len štart a ďalšia skúsenosť do ďalších krokov ich výchovy a vzdelávania.
Sme obyčajné 15-ročné dvojičky Ema a Ela, ktoré vyrastajú s rodičmi v panelákovom byte a riešia banálne problémy puberty. Žijeme v 3-izbovom byte, lebo podľa našich väčší ani nepotrebujeme. Vraj, keď sme sa v mamkinom brušku potlačili obidve a tvárili sme sa spokojne, tak sa hádam pomestíme aj v izbe tri krát tri metre.
Určite ste teda pochopili, že nemáme rodičov podnikateľov, „zazobaných“ milionárov, ale zato ich máme miliónových. Naozaj, nič lepšie, ako naši rodičia sa nám v živote nemohlo pritrafiť.
„Čaute, babinec, človečina tu vonia,“ je veta, ktorú ocko povie vždy, keď vstúpi do bytu. Môže byť akokoľvek unavený po práci, na túto vetu ešte nikdy nezabudol.
Keďže sme sa s touto vetou už akosi narodili, zžili sme sa s ňou a mysleli sme si, že to má doma každý takto.... teda s tou človečinou. Spolužiačka Zuzka nás však z tohto omylu veľmi rýchlo vyviedla.
„Akože s akou človečinou, nerozumiem vám. Ja poznám len tú rozprávkovú, „fúúúj, mamo, človečina tu smrdí....,“ rozosmiala sa a ďalej sa nad tým ani nepozastavila. Otázka teda zostala bez odpovede a my sme na to tiež zabudli. Naďalej u nás s príchodom ocka voňala človečina a ďalej sme si užívali náš, prevažne babinec.
Až keď sa u nás znovu raz objavila starká a privítala nás podobným „čaute, rodinka, človečina tu vonia,“ spomenuli sme si a Ela sa hneď pohotovo chytila.
„Babi, prečo sa u nás vlastne zdraví tou človečinou? Čo to je tá človečina? Iné rodiny to nepoznajú,“ spovedala babku.
Naša starká sa usmievala viac očami ako ústami a nebolo tomu inak ani teraz. Keď začala, bolo nám hneď jasné, prečo je náš ocko taký, aký je. Vychovala ho múdra, pokorná, statočná žena, vychovala ho „človečina“.
„Dievčatá, keď bol váš ocko malý, čítala som mu staré klasické rozprávky, nie tie, na ktorých ste vyrástli vy. A slová „fuuuuj, mamo, človečina tu smrdí“ boli v každej druhej rozprávke. Váš ocko sa toho bál, nemal rád strach, napätie v rozprávkach. A tiež som ho učila, že slová „fuuuuj, smrdí“ sa nehovoria, hlavne na jedlo nie, lebo raz mu môže chýbať. Tak sme sa dohodli, že túto vetu vždy poviem, „jooj, mamka, človečina tu vonia,“ trpezlivo a s láskou to vysvetľovala starká.
„Babi, ale veď potom tá rozprávka nenasledovala tak, ako mala, či áno?“ spustili sme takmer jednohlasne.
„Jasné, že tá časť nedávala zmysel, ale to mu vôbec nevadilo, páčilo sa mu to, končilo to šťastne a to bolo hlavné. Ja som vtedy pochopila, že váš ocko je citlivý, vnímavý, pokojný človek a že človečinu má v sebe. Takú tú naozajstnú ľudskosť, kedy ho trápi ubližovanie, nepokoj, hádky, nenávisť. Už v rozprávkach to nesmelo byť. Zostalo mu to doteraz a preniesol to aj do života, do svojej rodiny,“ zhodnotila spokojne babka. „Ľudia zabudli byť ľuďmi, zabudli na vôňu človečiny. Preto všetky tie vojny, nepokoje a ubližovanie vo svete. Ak sa ľudia dokážu vypočuť bez vzájomných útokov, ak si hľadajú cestu k sebe navzájom, k vzájomnému porozumeniu, nie sú potrebné vojny. Mier je presne ako tá vôňa človečiny. Neudrží ho sila, zbrane ani vyhrážanie, udrží ho len láska, porozumenie, pochopenie a nezištná pomoc.“
A takto je to vo svete, v rodinách, medzi ľuďmi. Ak sa vytratí ľudskosť, človečina, staneme sa jeden druhému nepriateľom, závistlivcom, cudzincom. Takýto svet nepatrí do civilizovanej, vyspelej spoločnosti, nepatrí do 21. storočia.
Simona Bereščáková, 9. A
Hana Moreová, 9. A
ZŠ Bartolomeja Krpelca
Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.
Bol podvečer a všade navôkol sa prelínala pestrá paleta jesenných farieb. Pozrel som sa do zrkadla a v odraze mohutných okien som zbadal západ slnka v nezvyčajných farbách. Hovoril som si, ako dobre by to vyzeralo na mojom plátne. Bez premýšľania som vybehol do lesa a keď som kráčal, pripadal mi zrazu akýsi objemnejší. Vravel som si, že takto to tu predtým nevyzeralo. Začal som byť neistý, ale aj tak som v ceste pokračoval. Moja zvedavosť bola silnejšia ako moje obavy. Keď som si myslel, že sa približujem k cieľu, vyrušilo ma praskanie konárov za mnou. Obrátil som sa a videl som cestičku, akoby skratku. Bol som nedočkavý a ponáhľal som sa, tak som sa vydal práve tadiaľ. Po chvíli som si však uvedomil, že som neurobil dobre.
Zbadal som to. To, čoho som sa najviac obával. Tie neustále obavy o náš národ sa mi zhmotnili a videl som ich celkom jasne. Stuhol som neschopný pohybu a len som sa uprene díval pred seba. Vtom ma vyrušil okoloidúci, ktorý bol stelesnením mojich obáv.
„Chlapče! Oči sa ti zaslepili, tento boj trvá už roky a ty o tom ani nevieš. Tak hlboko sa topíš v sebe, že ani netušíš, čo sa deje okolo,” povedal mi tak adresne, akoby sme sa poznali odjakživa. Nejasne som sa pozeral a tiekli mi slzy. Neveril som mu, ale neskôr som na to prišiel sám. Chcel som uniknúť, no nedalo sa. Za mnou bola už len hustá hmla. Cítil som, ako ma silný tlak ženie dopredu. Moje telo bolo ťažké, padal som na zem. Pozeral som sa na svoje doškriabané telo špinavé od lístia a hliny.
Keď som sa opatrne postavil, videl som ľudstvo padať do záhuby. Všade navôkol zúrili boje, svet besnel. Ľudia okolo mňa túžili po pokoji, ktorý už dávno stratili. Kričali o pomoc, ale navzájom sa nepočuli. Zvieratá sa podobali bojovým mutantom pripraveným zaútočiť. Z ohnivej doliny stúpal mastný smog a silný vietor ho hnal ku mne. Očami podráždenými od dymu som naďalej nemo hľadel na neľudský súboj.
Vtom som počul hlas: „Žiješ, ale duchom si už mŕtvy. Viem, kde bývaš! Tam je tvoj trón zla! Ticho, po ktorom už tak dlho túži tvoja duša a myseľ, sa vytratilo, opantalo ťa všetko drahé a lesklé.“ Začal som ťažko dýchať. Ten hlas, to je moje druhé JA, moje vnútro túžiace po pokoji, porozumení, túžiace po láske. Moje hlasy v hlave boli ako meče zabodávajúce sa do hrude. Nikdy to neprestane! Rukami som zvieral hlavu, ale tlak nepovoľoval. ,,Čo ak to neprestane?“ Temné myšlienky nado mnou víťazili. Zamýšľal som sa nad tým, či ešte niekedy nájdem miesto, kde je pokoj. A existuje ešte vôbec?
„Kto dokáže bojovať proti takémuto zúfalstvu? Veď stále som na všetko sám. Načo tu som? Nič mi nedáva zmysel. Môj život nie je natoľko cenný, aby som sa zľakol smrti.” Úplne som sa opúšťal. Mal som chuť so všetkým skoncovať. ,,Kiežby som mal krídla, z tejto apokalypsy by som ľahšie unikol...,” povzdychol som si, vediac veľmi dobre, že úniku niet.
„Karol, Karol, čo sa to s tebou deje?“ ozval sa hlas za mnou. Muž odetý v bielom prichádzal pomaly ku mne. Tento hlas mi bol veľmi povedomý.
,,Prečo o sebe toľko pochybuješ?“
,,Otec môj, si to ty? Neverím vlastným očiam!“ uplakaný som ho pevne objal.
,,Otče, vari nevidíš to zlo okolo mňa?“
„Zlo okolo teba bude vždy, je len na tebe, ako sa k nemu postavíš. Si silnejší než si myslíš, tvoje srdce je statočné a pevné.“
,,Je to veľmi ťažké, veď som na všetko sám.“
„Nikdy nie si na všetko sám, pamätaj si to. Ja som počul tvoj nárek.“
„Vždy si mi ukazoval cestu, ktorou mám kráčať a bol si môj najväčší vzor. Tvoje ramená boli to najpevnejšie miesto na zemi. Pri tebe som sa cítil vždy istý a vedel som, čo mám robiť. No teraz, keď tu nie si, cítim, že zlyhávam a že kúsok toho dobra, ktoré som v sebe mal, odišlo s tebou.“
„Synak, ja viem, život je veľmi ťažký, ale je príliš krátky na to, aby si sa nechal ovládať ľudskou skazenosťou a nespravodlivosťou.“
Postupne mi to všetko začalo dávať zmysel a vedel som si zodpovedať aj na otázku, prečo má spoločnosť potrebu bojovať a prečo nedržíme všetci spolu.” Národy padajú hlavne kvôli svojej nenásytnosti, sebeckosti, túžbe po prepychu a z toho prameniacej závisti a nenávisti. Aj tak sa raz všetko pominie! Čokoľvek tu na zemi je márnosť. Veď človek si v blahobyte neodpočinie, je ako štvané zviera ženúce sa za mamonou. Chváli sa zlom, vymýšľa skazu a jeho jazyk je ostrá britva, ktorá reže nie po povrchu, reže vnútro..... reže veľmi hlboko. Svet nepotrebuje pýchu, pretvárku a honbu za majetkom, v hodine smrti sme si všetci rovní... .
Začal som si uvedomovať, ako ma dokáže ovplyvniť moja hlava a negatívne myslenie. Nemám mier v sebe a svojom vnútri, tak ako môže byť mier medzi národmi?
„Synu môj, máš veľkú pravdu, bohužiaľ, tak to je. Keby sme neboli sebeckí a majetnícki, svet by bol hneď krajší. Karol, ja už musím ísť.“
,,Oci, kam ideš? Nenechávaj ma tu samého,“
„Idem na to miesto, kde bude pokoj, radosť a mier, ale aj keď odídem, budem ťa neustále sprevádzať. Pamätaj na to, čo som ti celý život hovoril, buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj! Choď v pokoji, zlo a temnota ťa nebudú ďalej sprevádzať...“
„Neodchádzaj!“ vykríkol som padnúc na kolená.
Prebudil som sa. Teda neviem.... Kým som sa spamätával, kde vlastne som, niečo mi nedávalo zmysel. Bol to sen? Realita? Nech už to bolo akokoľvek, jedno som si uvedomil. Cítil som v sebe vnútorný pokoj a istotu, že sa naozaj niečo zmenilo k lepšiemu. Otec mi síce chýbal, no možno mi to, práve prežité, malo pripomenúť otcove slová, na ktoré som zabudol. Ale znovu mi dal všetko, čo som kedy potreboval. Je načase sa konečne posunúť niekam vpred.
Sám mi kedysi hovoril: „Karolko, dám ti radu do budúcna. Stále sa pozeraj vpred, nikdy nie dozadu. V živote bude ešte veľa prekážok, ktoré budeš musieť zdolať sám. No nikdy nezabúdaj na to, kým si a odkiaľ pochádzaš. Rozdávaj lásku a konaj dobro, dokážeš to. Možno v tejto chvíli nerozumieš, čo hovorím, ale dúfam, že to neskôr pochopíš.“
Dnes viem, že ľudia, ktorých vychovali takíto otcovia, vojnu nepotrebujú.
Sarah Birošová, 9. A
Daniela Kuchciková, 9. A
ZŠ Bartolomeja Krpelca
Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.
Jonas sa vracal domov z práce. Čas okolo sedemnástej hodiny znamenal, že bude stáť v kolóne. Počúval rádio. ,,Dnes je to presne päťdesiat rokov od „ukončenia“ nevypuknutej vojny. Situácia v tom čase bola katastrofálna. Hrozila smrť miliónov, možno až miliárd ľudí. A preto v sobotu bude na námestí v hlavnom meste spomienka na toto neslávne výročie.“
Ani nespomenuli, kto tomu vtedy zabránil, pomyslel si urazene Jonas. ,,Bol to môj dedo!“ teraz už nazlostene povedal. ,,Nebyť môjho deda, nikdy by to nedokázali!“
Pozrel sa z okna na strane spolujazdca. Na pravej strane les, spev vtákov, po chodníku sa prechádzali mamičky s deťmi a mladé páry. Západ slnka tomu dodával zvláštne čaro. O toto všetko sme mohli prísť, pomyslel si s hrdosťou v srdci.
O necelú pol hodinu už otváral dvere do svojho domu. ,,Konečne som doma,“ zvolal. Pohladkal a pozdravil psa, zapol kávovar. Popíjal kávu a pritom spomínal na príbeh, ktorý mu dedo aj oco už toľkokrát rozprávali.
Alfred Stinger sedel vo vládnom aute s ministrom zahraničných veci Leonom M. Armmanom. Obidvaja boli unavení z dlhého letu. Leon mal okolo tridsiatky, bol urastený a očividne športovec, veľmi múdry. Alfred bol starší pán pred šesťdesiatkou, nevysoký, s dedkovským pupkom. Kým Leon sa obliekal štýlovo, podľa poslednej módy, Alfred dával prednosť svojim starším oblekom rôznych farieb, klobúku a opornej palici s ozdobnou hlavičkou.
Potrebovali ho. Vojna, pokiaľ sa nič nezmení, každú chvíľu vypukne a on je poslednou šancou, ako tomu zabrániť. Mal obrovský rozprávací talent, pre ktorý bol známy. Zvládol nie jeden nemožný prípad, a preto si ho vyžiadala vláda, s podporou ďalších spojeneckých krajín. Cítil sa poctený, niekto ho potreboval. Ale toto bude poriadne tvrdý oriešok. So šialencom, ktorý môže vyvolať vojnu, najhoršiu vojnu, akú tento svet zažil, nemal skúsenosti.
,,Takže si to zhrňme,“ povedal Leon rázne, ,,teraz dorazíme do prezidentského paláca. ,,Prezident Shwaidz nás bude očakávať a hneď nás prijme. Ako sa zdá, chce nás mať čo najrýchlejšie z krku.“
,,Prepáčte, preruším vás,“ povedal Alfred a opravil si golier na saku.
„V poriadku, hovorte, pán Stinger.“
„Prosím, hovorte mi Alfred. Keď tam dorazíme a začneme rozhovor, potrebujem, aby ste ma neprerušovali. Rozumiete?“
„Áno, rozumiem.“
Auto zastavilo pred veľkou bránou. Vodič stiahol okno, kde už stál vojak a požiadal vodiča o preukaz totožnosti. Ten mu podal pasy obidvoch cestujúcich a oznámil dôvod príchodu: „Páni prišli na schôdzku s pánom prezidentom Schwaidzom.“
„Hmmm, všetko vyzerá byť v poriadku. Môžete pokračovať.“
Vodič vrátil pánom na zadných sedadlách ich pasy.
„Ďakujem,“ povedal vojakovi. Zatvoril okno a vydal sa autom po betónovej ceste, obkolesenej krásnymi záhradami. Zastavil pred hlavným vchodom vládnej budovy.
„Sme tu, páni,“ oznámil im šofér.
Vystúpil a otvoril im dvere. Ocitli sa pred veľkou budovou s množstvom okien. Biela budova pretkaná širokými žltými pruhmi medzi oknami. Pod schodmi pred vchodovými dverami boli rozostavené barikády z pieskových vriec, vojenské terénne auto a ozbrojení vojaci. Nebol to príjemný pohľad.
Stinger a Armman vyšli po schodoch a pri vstupe ich prehľadali. Pekná mladá sekretárka ich odprevadila do pracovne prezidenta. Vo veľkej, priestrannej miestnosti sedel za stolom muž, ktorý ich vzápätí privítal. Bez jediného úsmevu.
Alfred si všimol, že Schwaidz bol mohutný muž s hustou bradou, ale bol to zároveň strhaný muž, s neupravenými vlasmi, kruhmi pod očami a nie v najlepšom stave. O tom vypovedalo aj jeho oblečenie. Tmavomodré sako bolo neupravené, s hnedým fľakom, najskôr od kávy, na ľavej strane hrude, košeľa pokrčená s neopraveným golierom.
„Prosím, páni, sadnite si,“ prehovoril po dlhom čase Schwaidz.
Alfred a Leon si sadli k pracovnému stolu a oproti nim si sadol prezident.
„Kávu?“ opýtal sa a počkal na odpoveď.
„Ja nie, vďaka,“ povedal Leon.
Alfred, naopak, súhlasil: „Ja by som si dal bylinkový čaj, prosím.“
Schwaidz vzal roztržito pracovný telefón, a pritom zhodil knihy pohádzané ledabolo po stole. Škaredo zahrešil vo svojom jazyku.
„Tereza, doneste mi, prosím, pre pána Stingera bylinkový čaj,“ konečne vydal príkaz do telefónu.
„Takže, páni, ako vám môžem pomôcť?“
Alfred si všimol, že sa mu trasú ruky a podľa toho, ako vyzeral, to nebolo zo stresu, skôr z únavy. Bol vysilený. Jeho pozorovacím schopnostiam neunikla ani fotka na stole. Bola však od neho odvrátená.
„Budem hádať, je to kvôli, povedzme istej situácii vo svetovom dianí?“ opýtal sa Schwaidz. „Ešte vás ale zastavím, nezdržujte má zbytočnosťami. Prejdite k veci.“
Otvorili sa dvere a dovnútra vošla sekretárka so striebornou táckou.
„Pán Schwaidz,“ začal Leon, „som tu v mene Spojeneckej šestky a hlavne v mene nášho pána prezidenta. Keď to tak chcete, budem hovoriť na rovinu. Nerobte to! Prosím vás, nezačínajte ďalšiu vojnu. Spojenecká šestka je ochotná s vami vyjednávať. Vy si určte podmienky prímeria.“
„Ale no tak, páni, kvôli tomuto ste merali cestu?“ posmešne reagoval prezident. „Pokiaľ to je všetko, čo ste chceli, tak sa môžeme rozlúčiť.“
Alfred zobral do ruky fotografiu v ráme. Bola na nej žena, celkom pekná a sympatická, a chlapec a dievča. Predpokladal, že chlapec mohol mať tak šestnásť – sedemnásť, dievča o nejaký ten rok viac. „Pekná rodinka,“ usmial sa Alfred a spomenul si na svojho syna.
„Nedotýkajte sa toho!“ skríkol Schwaidz. „Neviem o tom, že by som vám dovolil zobrať si fotografiu do rúk.“
Hlas sa mu pri rozprávaní zachvel. Alfred to pochopil. Niečo sa stalo s jeho rodinou, to by vysvetľovalo jeho strhaný výraz.
Chcel zistiť, čo sa stalo, a tak zariskoval: „Prepáčte, že som tak odvážny, ale to je vaša rodinka.“
Vtedy sa Schwaidz zlomil, klesol na stoličku, chytil sa za hlavu a do oči sa mu natlačili slzy. Začal ťažko dýchať. Leon priskočil a chytil ho za rameno.
„Ako sa opovažujete... ako sa len opovažujete,“ zopakoval. „Moju rodinu do toho neťahajte.“
„Prepáčte, nechcel som vám ublížiť. Prosím, povedzte mi, čo sa im stalo, pokúsim sa vám pomôcť.“
„Ako by ste mohli?“
„Verte mi, môžem.“ Konečne cítil, že sa niekde dostávajú.
„Stalo sa to pred tromi mesiacmi,“ začal rozprávať užialený Schwaidz, „boli sme všetci doma. Chystal som sa do práce, no pred odchodom som sa pohádal s manželkou a deťmi. Veľmi, naozaj veľmi som vybuchol. Bolo to kvôli dovolenke, ktorú som dlho plánoval. Vrieskal som ako zmyslov zbavený. Žena to vzdala, dohodla sa s deťmi a chceli odísť prespať k matke. Zobrala kľúče od môjho auta. Keď naštartovala.........,“ prezidenta tieto slová zlomili a nedokázal dokončiť vetu. S námahou prehltol a dokončil: „...keď naštartovala, auto vybuchlo. Moja žena, moje deti... boli... boli v aute,“ dostal so seba nakoniec. „Bol to atentát a teroristický útok. Tých, ktorí to urobili, sme zatiaľ nechytili. Sú niekde tu, na tomto svete. Žijú, zabávajú sa, plánujú si budúcnosť. Len tak, akoby sa nič nestalo. A sú tu ďalší, im podobní. A ja sa preto postarám, aby po tomto svete takí ako oni už viac nechodili,“ povedal teraz už červený v tvári od zlosti.
„Hovoríte, že sa ich zbavíte, to by bolo fajn, ale potom nebudete o nič lepší ako oni. Ako tí, ktorí vám zabili rodinu. A to by ste chceli?
„Neviem, je mi to už jedno.“
„Povedzte mi niečo o svojej rodine,“ cítil, že sa konečne niekde dostávajú.
„Moja dcéra Rebeca bola skvelá žiačka, končila strednú a chcela ísť študovať medicínu. Išlo jej to, dokonca so spolužiakmi vyhrali súťaž Nádejní doktori. Syn Nikolai bol výborný športovec, zbožňoval prírodu, miloval hory, lesy a zvieratá. S kamarátmi chodili často po celom okolí na rôzne túry. Moja žena,“ odmlčal sa, „tá bola dobrota sama. Nie malú čiastku z našej výplaty dávala na charitu.“
Nastalo ticho, dlhé, ťaživé ticho. Jediné, čo bolo počuť, boli vzlyky Schwaidza. Alfred premýšľal. Schwaidz mu toho povedal veľa a bolo čoho sa chytiť, ale hlavne chcel, aby sa Schwaidz aspoň trochu upokojil. Odpil si z čaju a rozhodol sa. Začneme od základu, pomyslel si Alfred.
„Takže.... vaša dcéra chcela zachraňovať ľudské životy, váš syn miloval prírodu a vaša žena chcela každému pomáhať. A vy si myslíte, že by toto chceli? Spôsobiť iným bolesť, zničiť zázraky prírody, zavraždiť milióny nevinných?“
„Tak ale prečo potom oni?“ nariekal Schwaidz.
„To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať. Možno ich chcel ten hore, aby mu pomáhali v boji so zlom, možno to bola náhoda alebo zlé načasovanie. Je to tragédia, o tom niet pochýb. Vaša rodina však milovala život a každého na tomto svete, bez rozdielu. A toto ich posolstvo teraz ponesiete ďalej vy, tak by si to určite priali.“
„Áno, asi máte pravdu.“
„Dobré veci sa vždy dajú vykonať, ak chceme, je to len a len na nás, ako sa rozhodneme. A teraz sú karty vo vašich rukách a vy ste na ťahu.“
Alfred dopil čaj a postavil sa: „Pán Armman, je neskoro, mali by sme ísť. Prosím vás, pán Schwaidz, uvažujte nad tým, o čom sme sa rozprávali.“
Schwaidz mlčky prikývol, utrel si slzy a podal im obidvom ruky.
„Dovidenia, páni,“ povedal Shwaidz a Alfred postrehol nebádaný úsmev na jeho tvári.
Alfred s Leonom sedeli v aute na ceste do hotela. Bola to tichá cesta. Alfred mal z celého náročného rozhovoru zmiešané pocity.
Konečne sa ozval Leon: „Tak čo si o ňom myslíte? Myslím Schwaidza.“
„Bolo mi povedané, že to je psychopat, netvor. No v skutočností je to len zúfalý muž. Je zničený zo straty a nemá dôvod žiť. S takými ľuďmi sa stretávam často v mojom odbore, lenže tento sa chce pomstiť celému svetu a má k tomu prostriedky. On to vlastne ani nechce urobiť. Jeho vnútro je však prázdne, nevie, ako ísť ďalej. Uvidíme, ako sa rozhodne.“
Bolo pol ôsmej ráno, keď Alfredovi niekto zaklopal na dvere jeho izby. Vo dverách stál Leon. Bol plný energie.
„Pán Armman, čo tu tak skoro ráno robíte?“
„Zapnite si televíziu, kanál číslo štyri. Hneď!“ poháňal ho Leon.
„.........včera boli u mňa dvaja páni, aby som bol presnejší, bol to minister zahraničných veci Leon M. Armman a jeho spoločník Alfred Stinger. Oni mi ukázali, že ak sme zostali na tomto svete, stále musí existovať dôvod žiť a udržať svet v mieri. A preto prímerie medzi nami a Spojeneckou šestkou, uzavreté dnes v skorých ranných hodinách, začalo platiť bez akejkoľvek výnimky.“
„Končí sa priamy prenos z tlačovej besedy s prezidentom Schwaidzom o prímerí, na ktoré sme všetci tak dlho čakali. Onedlho sa vám z prezidentského paláca ozveme opäť,“ povedal moderátor.
Alfred vypol televízor. Stihol si všimnúť, že Schwaidz vyzeral omnoho lepšie ako včera.
Nadšene sa ozval Leon: „No čo tam tak stojíte, bežte sa obliecť a poďme to osláviť dolu do baru.“
Alfred pocítil obrovské zadosťučinenie. Dokázal to, zase to dokázal.
Jonas pohladkal Treka a ďalej rozprával. Pes ho počúval, ležiac mu pri nohách.
„Predstav si, že Schwaidza potom ešte štyrikrát zvolili za prezidenta a, povedzme si, lepšieho prezidenta nikdy nemali. Začal si vážiť život a všetko živé. Staval školy, nemocnice, byty pre chudobných, zaviedol prísne pravidla pre ochranu prírody, každé týranie zvierat riešil prísnymi trestami, obrovské peniaze dával na charitu a medicínu, pomáhal sirotám a zaviedol nové heslo svojej krajiny: Život – najväčší dar sveta. Ukončil spory medzi niekoľkými krajinami, ktoré boli v sporoch od nepamäti a dokonca vybudoval Spojenecký spolok, kde bola väčšina krajín sveta a stále drží. Od vzniku Spojeneckého spolku klesli spory medzi krajinami o osemdesiat percent. Svet si konečne uvedomil podstatu a výhody mieru. Svet je teraz o niečo bezpečnejší a ľudia sa už tak neboja budúcnosti. Treba si vážiť mier a pokúšať sa o jeho udržanie, lebo mier je ťažko udržateľná vec, ale bez neho by tento svet zanikol. A stačilo tak málo, nájsť zmysel života a prázdnotu vo vnútri zaplniť láskou k ľuďom, porozumením medzi nimi a pokojom.“
Znova pohladkal psa, obliekol sa a zobral ho na prechádzku, aby sa mohol pokochať svetom, svetom v mieri, ktorý kedysi dokázali udržať práve vďaka jeho dedkovi.
Tomáš Kiss, 9. A
ZŠ Bartolomeja Krpelca Bardejov
Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.
11. február 2025 sa do sŕdc našich deviatakov vpíše ako výnimočný a nezabudnuteľný deň. Z rúk triednej učiteľky a učiteľky 1. stupňa si budúci absolventi prevzali nielen výpis polročného hodnotenia, ale zároveň modré stužky ako symbol vytrvalosti, húževnatosti a odhodlania zvládnuť prichádzajúce náročné obdobie Testovania 9 a prijímacích pohovorov na stredné školy.
Príjemné stretnutie, ktorého sa zúčastnili žiaci, pedagógovia a rodičia deviatakov, bolo zároveň príležitosťou poďakovať. Poďakovať žiakom, ktorých zasiahla pandémia a vytrhla ich z normálneho školského fungovania, za to, že nástrahy života a školy dokázali zvládnuť, aby dnes boli silnejší, odolnejší i vytrvalejší.
Poďakovať rodičom, že ich prístupom a starostlivosťou sme spoločnými silami vychovali z maličkých drobcov vzdelaných, citlivých a sebavedomých mladých ľudí.
A v neposlednom rade poďakovať pedagógom za ich odbornosť, ľudskosť a za to, že boli žiakom trpezlivými sprievodcami v bezstarostnom svete detstva i v náročnom období dospievania.
Veríme, že naši žiaci, ktorí o pár mesiacov prejdú poslednýkrát bránami školy, budú stavať na základoch, ktoré u nás získali a budú šíriť dobré meno školy a hrdo niesť prívlastok žiak Základnej školy Bartolomeja Krpelca.
Vedeli ste, že až 30 % jedla končí ako potravinový odpad? Na našej škole dostávajú deti k obedu často aj prílohu - či už je to ovocie, keksík, džús či mliečne výrobky. Nie všetkým žiakom sú však pochuti a preto tieto potraviny niekedy končili v koši alebo na školskom dvore. Preto prišli žiaci v našom školskom parlamente s nápadom, umiestniť v škole FOOD BOX. Žiaci tu môžu odložiť to, čo im nechutí a zoberú si to tí, ktorí to radi zjedia . Aj takýmto spôsobom by sme chceli eliminovať plytvanie potravinami a pomôcť troškou aj našej planéte.
V 1. kategórii v prednese poézie bude našu školu reprezentovať :
1. Táňa Vlkovičová 2.B
2. Zoe Jurová 4.A
3. Izabela Lešíková 2.A , Katka Fedurcová MŠ FARBIČKA
V prednese prózy bude našu školu reprezentovať :
1. Nina Žumárová 4.B
2. Terézia Tiššová 4.B
3. Tatiana Šoltésová 2.C
Ivona Kopčáková 2.B
Školského kola HK sa v tomto roku zúčastnili aj malí recitátori z MŠ FARBIČKA na Nábrežnej ul. v Bardejove a boli pre nás príjemným prekvapením. Všetkým účastníkom ďakujeme, víťazom blahoželáme a držíme prsty a tešíme sa na ďalšie recitačné popoludnia v budúcom školskom roku.
Dňa 17. januára 2025 sa na našej škole konalo online školské kolo Biologickej olympiády, kategória C – teoreticko-praktická časť, pre žiakov 8. ročníka. Súťaže sa zúčastnilo 23 žiakov.
Teoretická časť pozostávala z písomného testu, ktorý preveril vedomosti žiakov z rôznych oblastí biológie, ako sú anatómia, ekológia, genetika a botanika. Žiaci preukázali znalosti a schopnosť logicky uvažovať.
Praktická časť bola zameraná na riešenie konkrétnych úloh.
Víťazkami školského kola sa stali:
Nela Trojanovičová, VIII.A - 1. miesto
Ema Maxinová, VIII.B - 2. miesto
Bianka Huňadyová, IX.C - 3. miesto
Slavka Šuflitová, IX.B – 4. miesto
Všetkým zúčastneným žiakom ďakujeme, úspešným riešiteľom: N. Sobekovej - VIII.A, S.Maxinovej - VIII.B, S. Pangrácovej a S. Bereščákovej - IX.A, N. Benkovej, S. Porubskej , S. Mihalenkovej a T. Pangrácovej- VIII.C, D. Adamuščinovej, R. Basarikovej a J. Tvardzíkovej - IX.C, blahoželáme a víťazkám srdečne gratulujeme a prajeme veľa ďalších úspechov!
Hodiny angličtiny v 6.C pani učiteľka obohatila o ďalšie zábavné aktivity, pri ktorých sme si precvičili nepravidelné slovesá. Najprv sme s vyťahovali kartičky a našou úlohou bolo povedať nepravidelné sloveso k obrázku. Aby sme to nemali príliš ľahké, nasledujúcou úlohou bolo vymyslieť z obrázkov, ktoré sme dostali, príbehy. Tou najzábavnejšou časťou pre všetkých bolo určite Človeče nehnevaj sa, samozrejme, s nepravidelnými slovesami. Všetci sme si touto zábavnou formou poriadne zopakovali nepravidelné slovesá a sme pripravení na ďalšie zábavné aktivity či projekty.
V dňoch od 17. februára 2025 do 23. februára 2025 majú žiaci jarné prázdniny. Začiatok vyučovania je 24. februára 2025 (pondelok). Zároveň Vám oznamujeme, že v uvedené dni nebude v prevádzke ZŠ B. Krpelca Bardejov. Ďakujeme.
Dňa 12. a 14. februára 2025 sa žiaci siedmeho ročníka zo základnej školy v Bardejove zúčastnili zaujímavej exkurzie do Čistiarne odpadových vôd v Bardejovskej Novej Vsi. Cieľom tejto exkurzie bolo oboznámiť mladých chemikov s procesmi čistenia odpadových vôd a dôležitosťou ochrany životného prostredia. Po príchode na miesto ich privítal odborný personál, ktorý im ukázal jednotlivé fázy čistiaceho procesu, od predúpravy až po finálne čistenie vody. Žiaci sa dozvedeli, ako sa pomocou rôznych chemických a biologických procesov odstránia škodlivé látky z odpadových vôd a premenia sa na čistú vodu, ktorá je opäť vhodná na vypustenie do prírody. Exkurzia bola nielen vzdelávacia, ale aj praktická, keďže žiaci mohli vidieť skutočný chod čistiacej stanice a naučiť sa, aký význam má takýto proces pre ochranu prírody a zdravia ľudí. Taktiež si uvedomili, ako dôležité je zodpovedné nakladanie s vodnými zdrojmi. Na záver exkurzie mali žiaci možnosť klásť otázky a diskutovať o environmentálnych problémoch, čo im pomohlo lepšie pochopiť, ako chémia prispieva k ochrane našej planéty. Celkovo bola exkurzia obohacujúcim zážitkom, ktorý rozšíril ich vedomosti o prírodovedných procesoch a ich praktickom využití v reálnom svete.
6. februára 2025 prebehlo školské kolo CHO. V chemickom názvosloví, výpočtoch a úlohách zameraných na praktický život súvisiaci s prvým prvkom PTP - vodíkom si zmerali svoje sily žiaci 9. ročníka. Dosiahli takéto výsledky:
1. miesto - Dorota Škriabová, 9.B
2. miesto - Renáta Basariková, 9.C
3. miesto - Mariana Svydová, 9.B
Všetci zúčastnení si zaslúžia našu pochvalu za ich snahu pracovať a robiť niečo z chémie navyše a výhercom prajeme veľa šťastia v okresnom kole.
Powered by aSc EduPage