Jonas sa vracal domov z práce. Čas okolo sedemnástej hodiny znamenal, že bude stáť v kolóne. Počúval rádio. ,,Dnes je to presne päťdesiat rokov od „ukončenia“ nevypuknutej vojny. Situácia v tom čase bola katastrofálna. Hrozila smrť miliónov, možno až miliárd ľudí. A preto v sobotu bude na námestí v hlavnom meste spomienka na toto neslávne výročie.“
Ani nespomenuli, kto tomu vtedy zabránil, pomyslel si urazene Jonas. ,,Bol to môj dedo!“ teraz už nazlostene povedal. ,,Nebyť môjho deda, nikdy by to nedokázali!“
Pozrel sa z okna na strane spolujazdca. Na pravej strane les, spev vtákov, po chodníku sa prechádzali mamičky s deťmi a mladé páry. Západ slnka tomu dodával zvláštne čaro. O toto všetko sme mohli prísť, pomyslel si s hrdosťou v srdci.
O necelú pol hodinu už otváral dvere do svojho domu. ,,Konečne som doma,“ zvolal. Pohladkal a pozdravil psa, zapol kávovar. Popíjal kávu a pritom spomínal na príbeh, ktorý mu dedo aj oco už toľkokrát rozprávali.
Alfred Stinger sedel vo vládnom aute s ministrom zahraničných veci Leonom M. Armmanom. Obidvaja boli unavení z dlhého letu. Leon mal okolo tridsiatky, bol urastený a očividne športovec, veľmi múdry. Alfred bol starší pán pred šesťdesiatkou, nevysoký, s dedkovským pupkom. Kým Leon sa obliekal štýlovo, podľa poslednej módy, Alfred dával prednosť svojim starším oblekom rôznych farieb, klobúku a opornej palici s ozdobnou hlavičkou.
Potrebovali ho. Vojna, pokiaľ sa nič nezmení, každú chvíľu vypukne a on je poslednou šancou, ako tomu zabrániť. Mal obrovský rozprávací talent, pre ktorý bol známy. Zvládol nie jeden nemožný prípad, a preto si ho vyžiadala vláda, s podporou ďalších spojeneckých krajín. Cítil sa poctený, niekto ho potreboval. Ale toto bude poriadne tvrdý oriešok. So šialencom, ktorý môže vyvolať vojnu, najhoršiu vojnu, akú tento svet zažil, nemal skúsenosti.
,,Takže si to zhrňme,“ povedal Leon rázne, ,,teraz dorazíme do prezidentského paláca. ,,Prezident Shwaidz nás bude očakávať a hneď nás prijme. Ako sa zdá, chce nás mať čo najrýchlejšie z krku.“
,,Prepáčte, preruším vás,“ povedal Alfred a opravil si golier na saku.
„V poriadku, hovorte, pán Stinger.“
„Prosím, hovorte mi Alfred. Keď tam dorazíme a začneme rozhovor, potrebujem, aby ste ma neprerušovali. Rozumiete?“
„Áno, rozumiem.“
Auto zastavilo pred veľkou bránou. Vodič stiahol okno, kde už stál vojak a požiadal vodiča o preukaz totožnosti. Ten mu podal pasy obidvoch cestujúcich a oznámil dôvod príchodu: „Páni prišli na schôdzku s pánom prezidentom Schwaidzom.“
„Hmmm, všetko vyzerá byť v poriadku. Môžete pokračovať.“
Vodič vrátil pánom na zadných sedadlách ich pasy.
„Ďakujem,“ povedal vojakovi. Zatvoril okno a vydal sa autom po betónovej ceste, obkolesenej krásnymi záhradami. Zastavil pred hlavným vchodom vládnej budovy.
„Sme tu, páni,“ oznámil im šofér.
Vystúpil a otvoril im dvere. Ocitli sa pred veľkou budovou s množstvom okien. Biela budova pretkaná širokými žltými pruhmi medzi oknami. Pod schodmi pred vchodovými dverami boli rozostavené barikády z pieskových vriec, vojenské terénne auto a ozbrojení vojaci. Nebol to príjemný pohľad.
Stinger a Armman vyšli po schodoch a pri vstupe ich prehľadali. Pekná mladá sekretárka ich odprevadila do pracovne prezidenta. Vo veľkej, priestrannej miestnosti sedel za stolom muž, ktorý ich vzápätí privítal. Bez jediného úsmevu.
Alfred si všimol, že Schwaidz bol mohutný muž s hustou bradou, ale bol to zároveň strhaný muž, s neupravenými vlasmi, kruhmi pod očami a nie v najlepšom stave. O tom vypovedalo aj jeho oblečenie. Tmavomodré sako bolo neupravené, s hnedým fľakom, najskôr od kávy, na ľavej strane hrude, košeľa pokrčená s neopraveným golierom.
„Prosím, páni, sadnite si,“ prehovoril po dlhom čase Schwaidz.
Alfred a Leon si sadli k pracovnému stolu a oproti nim si sadol prezident.
„Kávu?“ opýtal sa a počkal na odpoveď.
„Ja nie, vďaka,“ povedal Leon.
Alfred, naopak, súhlasil: „Ja by som si dal bylinkový čaj, prosím.“
Schwaidz vzal roztržito pracovný telefón, a pritom zhodil knihy pohádzané ledabolo po stole. Škaredo zahrešil vo svojom jazyku.
„Tereza, doneste mi, prosím, pre pána Stingera bylinkový čaj,“ konečne vydal príkaz do telefónu.
„Takže, páni, ako vám môžem pomôcť?“
Alfred si všimol, že sa mu trasú ruky a podľa toho, ako vyzeral, to nebolo zo stresu, skôr z únavy. Bol vysilený. Jeho pozorovacím schopnostiam neunikla ani fotka na stole. Bola však od neho odvrátená.
„Budem hádať, je to kvôli, povedzme istej situácii vo svetovom dianí?“ opýtal sa Schwaidz. „Ešte vás ale zastavím, nezdržujte má zbytočnosťami. Prejdite k veci.“
Otvorili sa dvere a dovnútra vošla sekretárka so striebornou táckou.
„Pán Schwaidz,“ začal Leon, „som tu v mene Spojeneckej šestky a hlavne v mene nášho pána prezidenta. Keď to tak chcete, budem hovoriť na rovinu. Nerobte to! Prosím vás, nezačínajte ďalšiu vojnu. Spojenecká šestka je ochotná s vami vyjednávať. Vy si určte podmienky prímeria.“
„Ale no tak, páni, kvôli tomuto ste merali cestu?“ posmešne reagoval prezident. „Pokiaľ to je všetko, čo ste chceli, tak sa môžeme rozlúčiť.“
Alfred zobral do ruky fotografiu v ráme. Bola na nej žena, celkom pekná a sympatická, a chlapec a dievča. Predpokladal, že chlapec mohol mať tak šestnásť – sedemnásť, dievča o nejaký ten rok viac. „Pekná rodinka,“ usmial sa Alfred a spomenul si na svojho syna.
„Nedotýkajte sa toho!“ skríkol Schwaidz. „Neviem o tom, že by som vám dovolil zobrať si fotografiu do rúk.“
Hlas sa mu pri rozprávaní zachvel. Alfred to pochopil. Niečo sa stalo s jeho rodinou, to by vysvetľovalo jeho strhaný výraz.
Chcel zistiť, čo sa stalo, a tak zariskoval: „Prepáčte, že som tak odvážny, ale to je vaša rodinka.“
Vtedy sa Schwaidz zlomil, klesol na stoličku, chytil sa za hlavu a do oči sa mu natlačili slzy. Začal ťažko dýchať. Leon priskočil a chytil ho za rameno.
„Ako sa opovažujete... ako sa len opovažujete,“ zopakoval. „Moju rodinu do toho neťahajte.“
„Prepáčte, nechcel som vám ublížiť. Prosím, povedzte mi, čo sa im stalo, pokúsim sa vám pomôcť.“
„Ako by ste mohli?“
„Verte mi, môžem.“ Konečne cítil, že sa niekde dostávajú.
„Stalo sa to pred tromi mesiacmi,“ začal rozprávať užialený Schwaidz, „boli sme všetci doma. Chystal som sa do práce, no pred odchodom som sa pohádal s manželkou a deťmi. Veľmi, naozaj veľmi som vybuchol. Bolo to kvôli dovolenke, ktorú som dlho plánoval. Vrieskal som ako zmyslov zbavený. Žena to vzdala, dohodla sa s deťmi a chceli odísť prespať k matke. Zobrala kľúče od môjho auta. Keď naštartovala.........,“ prezidenta tieto slová zlomili a nedokázal dokončiť vetu. S námahou prehltol a dokončil: „...keď naštartovala, auto vybuchlo. Moja žena, moje deti... boli... boli v aute,“ dostal so seba nakoniec. „Bol to atentát a teroristický útok. Tých, ktorí to urobili, sme zatiaľ nechytili. Sú niekde tu, na tomto svete. Žijú, zabávajú sa, plánujú si budúcnosť. Len tak, akoby sa nič nestalo. A sú tu ďalší, im podobní. A ja sa preto postarám, aby po tomto svete takí ako oni už viac nechodili,“ povedal teraz už červený v tvári od zlosti.
„Hovoríte, že sa ich zbavíte, to by bolo fajn, ale potom nebudete o nič lepší ako oni. Ako tí, ktorí vám zabili rodinu. A to by ste chceli?
„Neviem, je mi to už jedno.“
„Povedzte mi niečo o svojej rodine,“ cítil, že sa konečne niekde dostávajú.
„Moja dcéra Rebeca bola skvelá žiačka, končila strednú a chcela ísť študovať medicínu. Išlo jej to, dokonca so spolužiakmi vyhrali súťaž Nádejní doktori. Syn Nikolai bol výborný športovec, zbožňoval prírodu, miloval hory, lesy a zvieratá. S kamarátmi chodili často po celom okolí na rôzne túry. Moja žena,“ odmlčal sa, „tá bola dobrota sama. Nie malú čiastku z našej výplaty dávala na charitu.“
Nastalo ticho, dlhé, ťaživé ticho. Jediné, čo bolo počuť, boli vzlyky Schwaidza. Alfred premýšľal. Schwaidz mu toho povedal veľa a bolo čoho sa chytiť, ale hlavne chcel, aby sa Schwaidz aspoň trochu upokojil. Odpil si z čaju a rozhodol sa. Začneme od základu, pomyslel si Alfred.
„Takže.... vaša dcéra chcela zachraňovať ľudské životy, váš syn miloval prírodu a vaša žena chcela každému pomáhať. A vy si myslíte, že by toto chceli? Spôsobiť iným bolesť, zničiť zázraky prírody, zavraždiť milióny nevinných?“
„Tak ale prečo potom oni?“ nariekal Schwaidz.
„To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať. Možno ich chcel ten hore, aby mu pomáhali v boji so zlom, možno to bola náhoda alebo zlé načasovanie. Je to tragédia, o tom niet pochýb. Vaša rodina však milovala život a každého na tomto svete, bez rozdielu. A toto ich posolstvo teraz ponesiete ďalej vy, tak by si to určite priali.“
„Áno, asi máte pravdu.“
„Dobré veci sa vždy dajú vykonať, ak chceme, je to len a len na nás, ako sa rozhodneme. A teraz sú karty vo vašich rukách a vy ste na ťahu.“
Alfred dopil čaj a postavil sa: „Pán Armman, je neskoro, mali by sme ísť. Prosím vás, pán Schwaidz, uvažujte nad tým, o čom sme sa rozprávali.“
Schwaidz mlčky prikývol, utrel si slzy a podal im obidvom ruky.
„Dovidenia, páni,“ povedal Shwaidz a Alfred postrehol nebádaný úsmev na jeho tvári.
Alfred s Leonom sedeli v aute na ceste do hotela. Bola to tichá cesta. Alfred mal z celého náročného rozhovoru zmiešané pocity.
Konečne sa ozval Leon: „Tak čo si o ňom myslíte? Myslím Schwaidza.“
„Bolo mi povedané, že to je psychopat, netvor. No v skutočností je to len zúfalý muž. Je zničený zo straty a nemá dôvod žiť. S takými ľuďmi sa stretávam často v mojom odbore, lenže tento sa chce pomstiť celému svetu a má k tomu prostriedky. On to vlastne ani nechce urobiť. Jeho vnútro je však prázdne, nevie, ako ísť ďalej. Uvidíme, ako sa rozhodne.“
Bolo pol ôsmej ráno, keď Alfredovi niekto zaklopal na dvere jeho izby. Vo dverách stál Leon. Bol plný energie.
„Pán Armman, čo tu tak skoro ráno robíte?“
„Zapnite si televíziu, kanál číslo štyri. Hneď!“ poháňal ho Leon.
„.........včera boli u mňa dvaja páni, aby som bol presnejší, bol to minister zahraničných veci Leon M. Armman a jeho spoločník Alfred Stinger. Oni mi ukázali, že ak sme zostali na tomto svete, stále musí existovať dôvod žiť a udržať svet v mieri. A preto prímerie medzi nami a Spojeneckou šestkou, uzavreté dnes v skorých ranných hodinách, začalo platiť bez akejkoľvek výnimky.“
„Končí sa priamy prenos z tlačovej besedy s prezidentom Schwaidzom o prímerí, na ktoré sme všetci tak dlho čakali. Onedlho sa vám z prezidentského paláca ozveme opäť,“ povedal moderátor.
Alfred vypol televízor. Stihol si všimnúť, že Schwaidz vyzeral omnoho lepšie ako včera.
Nadšene sa ozval Leon: „No čo tam tak stojíte, bežte sa obliecť a poďme to osláviť dolu do baru.“
Alfred pocítil obrovské zadosťučinenie. Dokázal to, zase to dokázal.
Jonas pohladkal Treka a ďalej rozprával. Pes ho počúval, ležiac mu pri nohách.
„Predstav si, že Schwaidza potom ešte štyrikrát zvolili za prezidenta a, povedzme si, lepšieho prezidenta nikdy nemali. Začal si vážiť život a všetko živé. Staval školy, nemocnice, byty pre chudobných, zaviedol prísne pravidla pre ochranu prírody, každé týranie zvierat riešil prísnymi trestami, obrovské peniaze dával na charitu a medicínu, pomáhal sirotám a zaviedol nové heslo svojej krajiny: Život – najväčší dar sveta. Ukončil spory medzi niekoľkými krajinami, ktoré boli v sporoch od nepamäti a dokonca vybudoval Spojenecký spolok, kde bola väčšina krajín sveta a stále drží. Od vzniku Spojeneckého spolku klesli spory medzi krajinami o osemdesiat percent. Svet si konečne uvedomil podstatu a výhody mieru. Svet je teraz o niečo bezpečnejší a ľudia sa už tak neboja budúcnosti. Treba si vážiť mier a pokúšať sa o jeho udržanie, lebo mier je ťažko udržateľná vec, ale bez neho by tento svet zanikol. A stačilo tak málo, nájsť zmysel života a prázdnotu vo vnútri zaplniť láskou k ľuďom, porozumením medzi nimi a pokojom.“
Znova pohladkal psa, obliekol sa a zobral ho na prechádzku, aby sa mohol pokochať svetom, svetom v mieri, ktorý kedysi dokázali udržať práve vďaka jeho dedkovi.
Tomáš Kiss, 9. A
ZŠ Bartolomeja Krpelca Bardejov
Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.