Bol utorok. Išla som z tréningu a cestu som si krátila cez námestie. Pri kultúrnom dome som si nemohla nevšimnúť obrovský bilbord modelingovej agentúry Elite Model Look, ktorá každoročne robí konkurzy v najväčších mestách. Tak ako všetky dievčatá, aj ja som sa hneď videla kráčať po móle ako najkrajšia modelka. Potláčala som myšlienku, že byť doma s rodinou a kamarátmi je predsa len lepšie.
Neviem, ako dlho som stále pred tým lákavým pokušením a snívala s otvorenými očami. A možno aj ústami.... Z myšlienok ma vytrhla postava, ktorá sa zrazu objavila v mojom zornom uhle. Denisa. Toto skvelé žieňa bolo mojou dobrou kamarátkou a aj mojím vzorom. Spolu sme chodili na tréningy džuda i do posilňovne. S radostným krikom som na ňu zamávala. Dlho som ju nevidela. Prestala chodiť na našu školu a neskôr aj na džudo. Nevyzerala dobre, mala veľké kruhy pod očami a jej chôdza bola neprirodzená. Obidve sme mali čas, tak sme si šli sadnúť do najbližšej cukrárne. Pozvala som ju na horúcu čokoládu a koláč. Opatrne som sa jej opýtala, či nie je chorá, lebo nevyzerá dobre. Jej odpoveď, že sa cíti skvelo, ma ale vôbec nepresvedčila. Keď prišla servírka, objednala som spomínanú čokoládu a zákusok, samozrejme, všetko dvojmo. V cukrárni sme sa s Denisou rozprávali o džude a o chlapcoch. „Videla som dokonalého chlapca,“ s nadšením povedala Denisa a ukázala mi jeho fotky z Instagramu. Medzi uloženými fotkami nemala len jeho, ale aj veľa vychudnutých dievčat, také tie akože modelky. Denisa povedala, že by chcela vyzerať ako ony, 175 cm vysoká a 40 kg chudá. Veľmi chcela byť modelkou, ba dokonca bola aj na konkurze v modelingovej agentúre. Neprijali ju, vraj na to nemá výšku ani váhu. Keď sa s touto nemilou skúsenosťou podelila na Instagrame, čakajúc podporu a pochopenie, zostal ako obarená. Spŕška výsmechu, kritiky, opovrhnutia. Vôbec nechápala, čo také zlé spravila, veď chcela len skúsiť šťastie. Nemusí predsa vyzerať dokonale. Nie každý musí byť vystajlovaný a umelo preafektovaný, len aby to na sociálnych sieťach dobre vyzeralo. Čo na tom, že je z toho takmer všetko lož a pretvárka? Kto to zistí? A kto to vôbec chce zistiť? Kto chce dnes, v spleti výmyslov a poloprávd, poznať pravdu? Denisa hrala fér hru, i so životmi, i s ľuďmi na Instáči. Nevyplatilo sa jej to. Už som hmlisto začínala tušiť, čo je za tým jej výzorom.
Servírka nám doniesla, čo som objednala. Denisa sa na mňa pohŕdavo pozrela a urazene povedala, že to nechce, lebo to má veľa kalórií. Čo som jej na to mala povedať? V tej chvíli mala svoju pravdu. Ešte stále..... Rozlúčili sme sa. Doma som si zo zvedavosti pozrela jej účet na Instagrame. Mala som pocit, že vidím niekoho cudzieho, ale bola to stále ona. Len asi o 20 kg chudšia. Trčali jej kosti, mala bledú tvár, veľké kruhy pod očami a jej krásne husté orieškové vlasy boli tiež už len minulosťou.
Mala som však dosť svojich starostí, a tak som tie jej zatlačila kdesi od úzadia. No vynorili sa v okamihu, keď sa mi ozvalo moje zranené koleno a ja som skončila na ďalšom vyšetrení v nemocnici. Rozhovor dvoch sestier o Denise Moravcovej, ktorú pred tromi dňami priviezli na urgent, ma však vystrašil natoľko, že som nečakala na výsledky a utekala, napriek bolesti v kolene, na informácie. Áno, klamala som, že Denisa je moja príbuzná, ale v tej chvíli som neriešila, či to bolo správne. Nebolo, ale ani život nehrá vždy fér.
Vyviezla som sa výťahom na tretie poschodie. Na konci chodby som našla izbu s číslom 315. Bez zaklopania som vošla dnu. Denisa ležala na posteli otočená k oknu. Keď ma zbadala, rozplakala sa. Bola rada, že som ju prišla navštíviť. Sadla som si k nej na posteľ. „Čo sa ti stalo? Prečo si tu?“ pýtala som sa jej. „Mám anorexiu,“ odpovedala a z očí sa jej začali kotúľať slzy. „Prečo si mi o tom nepovedala?“ vyprskla som na ňu. „Bála som sa, že ma odsúdiš, vysmeješ sa mi,“ vzlykala. Objala som ju. Ako to, že nevedela, že naše priateľstvo predsa nie je instagramové, nie je vysnené, zaplavené nepravými fotkami z dovoleniek, výletov, perfektného bývania. Je reálne, obyčajné, možno nie vždy bezchybné. Presne ako my dve. Keď som prišla za Denisou znova, sedela na posteli a čítala knihu, ktorú som jej predtým doniesla. Po troch mesiacoch sa jej stav výrazne zlepšil a pustili ju domov. Opäť začala chodiť na tréningy. Má pred sebou dlhú cestu, boľavú, kľukatú, náročnú. Na tejto ceste má však aj vernú kamarátku, ktorá jej vždy pomôže vstať a podoprie ju, ak nebude vládať kráčať sama. Lebo krása je v srdci, a v Denisinom srdci je krása, dobrota, pochopenie, a dnes už aj pokora.
Takmer všetko sa vrátilo do starých koľají. Niečo sa však predsa len zmenilo. Denisa si vymazala Instagram, prestala pozerať videá „o dokonalej kráse a chudnutí“ a začala byť spokojná so svojím telom. A keď občas zasnene začala to svoje, keby som mala o pár kíl menej..., vždy narazila na môj mrazivý pohľad.
Tento príbeh mal šťastný koniec nielen preto, že sa Denisa uzdravila, ale preto, lebo si uvedomila, že každý človek je krásny taký, aký je a nemusí sa riadiť internetom alebo sa pretvárať na niekoho iného.
Dária Kapsdorferová
ZŠ Bartolomeja Krpelca
