Pozdravujem ťa, Slovensko moje,
z tej duše pozdravujem ťa.
A hoc´ ťa všetko kvári, neustávaš,
aj preto ja dnes velebím ťa.
Dnes ešte liečiš chorých, slabých,
tých, čo neduhy zasiahli,
nevyčítaš, nesúdiš nás,
bo my v marazme na dno síl siahli.
Lež hľadáš cesty, aj tie bruselské,
kde pomocná ruka v diaľke zračí sa.
Kde však začať naprávať?
Čo potrebuje moja kolíska?
Začnime hneď hen skraja,
vezmime rozum náš tu v hrsť,
nech obnova v našej vlasti,
zasiahne Slovač sťa smršť.
Vyčisťme ten náš krásny domov,
kraj pod Tatrami žiariaci,
veď žije tu náš národ,
dobrý, pokorný, veriaci.
Oplaťme matke prírode to,
čo zdarma nám ponúkla,
neničme, čo do vienka nám dala,
vrátiť požičané nám prislúcha.
A začnime tými najmenšími,
vzdelanie tak spolu podporme,
bo mládež bude zábezpekou,
že žiť tu dá sa dôstojne.
By mlaď, keď zo škôl vychodí,
aj remeslo v rukách mala,
s horlivosťou a zapálením
raz s radosťou tu pracovala.
Ľud chorý žízni po zdraví,
keby tak brániť sa vedel,
ľud utrápený bolesťou
v žalosti umrieť nechce.
Do nemocníc sa pozrime,
tam naša pomoc musí ísť,
nech nikto sa za lekármi
už nikdy nebojí prísť.
Keď slová ľudu počúvaš,
na staré hriechy zabúdaš.
Ako zlepšiť ten náš svet,
pomocou techniky a vied?
Neboj sa, Slovensko moje,
všetko sa na dobré obráti,
a keď aj čo-to nezdarí sa,
nablízku budú iné štáty.
Tie, tak vzácne spojené,
čarovným putom pomoci,
to ono nám dáva záštitu,
že nebudú z nás nikdy otroci.
Tak zobuď sa, mať moja slovenská,
otváraj naše srdcia,
bo žiadna pomoc nás nespasí,
ľudia sa tu neudržia.
Mlaď stratí sa, odíde,
zabudne na krásu rodnej hrudy,
keď Slovák miesto srdca bude mať
nenávisť, zlobu a pýchu v svojej hrudi.
Slovenskou matkou odchovaný
odíde navždy do cudziny,
a ty sa márne opýtaš:
Kto ešte spíše tie naše dejiny?
Vykroč teda smelo vpred,
krajina srdca nášho,
národ svoj verne sprevádzaj,
by tu nikdy nezostalo prázdno.
Miriam Čičeriová, 9.A
ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove
vyučujúca: PaedDr. Janette Lišivková