Z toľkého premýšľania ma rozbolela hlava. Ostro, nepríjemne, intenzívne. To len zhoršovalo moju, už aj tak zlú náladu. Som zvedavá, čo si na nás učiteľka vymyslí nabudúce. Že vraj nejaký plán obnovy a odolnosti a Slovensko podľa mňa. Veď ja neviem, aké je Slovensko v predstavách politikov, nieto ešte podľa mňa. Pchee, dosť sa obávam, že ani samotní politici to netušia.
Vlhký uterák som si capla na hlavu a snažila sa nemyslieť. Len na chvíľku vyhnať z hlavy ten nešťastný plán obnovy a odolnosti. O odolnosti by som už možno aj niečo mohla, moja myseľ bola totiž dostatočne odolná voči akémukoľvek premýšľaniu. No nič, skúsim vypnúť, boľavá hlava myslí ešte menej ako zdravá.
Prebudila ma ruka na ramene. Ťažká a tvrdá ruka. Aj so zavretými očami som vedela, že patrí dedkovi, ktorý sa u nás zastavil, aby neporušil zaužívanú tradíciu vidieť svoje vnúčatá. Keď zbadal moju hlavu omotanú v uteráku, len mi krátko naznačil, aby som začala. Presne vedel, že ma niečo trápi a neviem si s niečím poradiť.
Len čo som mu povedala, nad čím premýšľam už niekoľko dní, prisadol si a zahľadel sa kdesi do neznáma. Mala som pocit, že sa mu pred očami odohráva film spred rokov, film s názvom Ťažké povojnové roky. „Vieš, museli sme budovať všetko nanovo. Nové cesty, železnice, mosty. Všetko bolo zničené. Ľudia prišli o domovy, nebolo kde bývať, čo dať do úst. Šírili sa choroby a infekcie, lebo kto vtedy dodržiaval nejaké hygienické návyky? Kanalizácia ešte nebola, pilo sa zo studne, ktorá bola kde – aká, niekde lepšia, inde horšia. Všade, kde si len pozrela, bola bieda a nič len bieda. Ale ľudia, dieťa moje, hlavne ľudia boli iní ako sú dnes. Keď sa povedalo, že sa ide robiť, tak sa nikto nepýtal, prečo, za koľko a dokedy, každý robil, koľko vládal. Aj cez nedele, sviatky, aj za pár korún. Lebo to bolo pre nás, pre našich ľudí. Išlo to pomaly, veľmi pomaly. Marshallov plán sme neprijali a nariadenia z východu sa riadili päťročnicami. Presne dané, oklieštené, nevybočujúce z radu. Také boli sovietske nariadenia. Vtedy sme to nevnímali, boli sme radi, že nad nami nesvištia guľky. Boli sme plní oduševnenia, elánu, energie sme mali na rozdávanie. Dnes máte všetko. Rozhadzujete, nešetríte, nevážite si.....“
„Ale, dedko,“ skočila som mu do reči.
„No čo, dedko, dedko, nehovor, že to nie je tak. Sme v únii, všetci si pomáhajú, vám sú ochotní aj iní pomôcť a čo vy? Vy sedíte pri tých svojich mobiloch, čítate hlúposti a vypisujete. A kritizujete. A urážate. A každý je múdry.... A tak.“
A presne tak. Môj múdry dedko mi vlastne povedal, čo som potrebovala vedieť. Tak ako už mnohokrát predtým. Ukázal mi, čo v tej mojej predstave o obnovenom Slovensku nemá byť. Všetko to nezmyselné facebookové napádanie, osočovanie, obviňovanie sa musí skončiť, ak máme po pandémii vybudovať krásne, šťastné a pokojné Slovensko. Takú tú malú zelenú krajinu pod Tatrami, kde bude čisté prostredie, dostatok práce pre všetkých, vedecké inštitúcie plné šikovných ľudí, školy plné bystrých a šťastných detí, starostlivé a prosperujúce nemocnice, šťastní a usmiati seniori vracajúci sa z výletov, rodiny s deťmi na prechádzkach, v parkoch, v prírode. K všetkému tomu nám môžu pomôcť peniaze z Európskej únie. Ak budú správne investované, môže sa to podariť. A veľmi si to želám.
Čo nám však Európska únia nedokáže poskytnúť a za žiadne peniaze to nepozháňame, je ľudskosť. To, čo sa vytratilo z našej spoločnosti, čo sme roky strácali, čo sme v posledných rokoch akosi nepotrebovali. Želám si, aby sme stratenú ľudskosť v sebe dokázali nájsť. Takú tu obyčajnú človečinu, ktorá z nás ľudí robí ľudí.
Martina Bereščáková, 9.A
ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove
vyučujúci: PaedDr. Janette Lišivková
