„Jediná cesta, ktorú budete ľutovať, je tá, ktorú nepodniknete.“
Ak je to pravda, tak teraz ľutujem väčšinu svojich ciest. Bola som síce už aj pri mori, vlastne tam chodím každý rok, no k tomu slovenskému. Mám 22 rokov a naše hranice prekračujem, len ak ideme na novoročné výpredaje do Poľska. Som študentkou Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Názov znie zložito, no mňa toto štúdium napĺňa. Momentálne píšem jednu zo svojich seminárnych prác s názvom „Spoznávanie kultúr západných štátov Európy.“ Asi poznáte ten pocit, keď by ste robili čokoľvek, len aby ste sa nemuseli učiť. Mám už všetko poupratované, tak netrpezlivo sadám k môjmu obľúbenému blogu „Cestuj s úsmevom“. Poviem vám, je to skvelý únik z reality. O jeho autorovi viem len toľko, že sa volá Juraj a je to veľký nadšenec histórie. Keď čítam jeho myšlienky, mám pocit, akoby som všetky tie miesta naozaj navštívila. Raz som v Paríži, raz v Monaku a raz na promenáde v Miláne. Aktuálne je na mesačnom pobyte vo Veľkej Británii. Tu je jeho dnešný príspevok : „Zdravím, drahí priatelia, hlásim sa Vám priamo z anglického Hyde parku. Pred chvíľou som prešiel vstupnou bránou a teraz si vychutnávam krásny výhľad na kúsok prírody uprostred veľkomesta. Tento park mi pripomína jeho, o trochu mladšie dvojča Central Park, ktorý som navštívil pred rokom. Atmosféra je tu uvoľnená, Angličania sa tu prechádzajú, jazdia na koňoch alebo si len tak čítajú. To tu asi zapadnem. Bol som pozrieť na Pamätník princeznej Diany, „Krištáľový palác“, zajazdil som si na RottenRow a len čo dopíšem, idem sa pozrieť do Speaker´scorner. Možno sa zapojím aj do nejakej debaty. som zvedavý na ich názory na brexit, môžete tu totiž diskutovať o čomkoľvek, s výnimkou kráľovskej rodiny a zvrhnutia britskej vlády. Potom metrom do hotela a zajtra ma čaká Big Ben, Towerbridge, TowerofLondon a keď stihnem, tak pôjdem na „návštevu“ ku kráľovnej. Dovidenia zajtra. S pozdravom, Juro J“. Keď som dočítala poslednú vetu, bolo už krátko po polnoci, a tak som sa aj navzdory nepripravenosti na zajtrajší ťažký deň v škole rozhodla ísť si oddýchnuť (aby sme sa dobre pochopili, môj oddych končil ráno o 6.15 hod J). Vstávanie bolo, ako sa hovorí, kruté, no zvyšok dňa šiel ako po masle. O pol tretej som bola už doma, no doma ako doma, bola som na intráku. Obedy mám v menze, kde na rozdiel od iných závodných jedální varia celkom chutne a zdravo. Na prednáške z dejín francúzskej kultúry nám pani profesorka Hugová ( vždy sa predstavuje ako Igová, no jej meno je rýdzo slovenské, nie francúzske) pripomenula termín odovzdania našich prác. Tak hor sa do roboty.
A takto teraz vyzerala väčšina mojich dní: vstávanie, škola, obed, učenie, večera, blog, učenie. Tento stereotyp by takto pokračoval hádam donekonečna, keby som si jedného dňa „len tak náhodou“, keď som sa učila, neprečítala Jurov najnovší blog. Znelo tam: „Verím, že sa už tešíte na 18. mája 2018, lebo ja áno.... Vidíme sa v kaviarni pri Michalskej bráne.“ Srdce sa mi takmer zastavilo, mala som možnosť stretnúť sa so svojím hrdinom. Ale radšej nie? V škole toho máme teraz veľa, a ja nemôžem len tak odísť. Možno nabudúce. Takto som sa presviedčala prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát a na štvrtýkrát som si povedala, že to nabudúce je teraz. Zbalila som kufre (lepšie povedané kufor) a o 5.18 hod. som smerovala vlakom do Bratislavy. Cesta zbehla veľmi rýchlo, bola som v tzv. tichom kupé, takže som buď spala alebo čítala. Predpoludním som už vystupovala na bratislavskej stanici. Keďže som mala ešte dosť času, vybrala som sa spoznávať Slovensko. Hoci ma to nebavilo až tak, ako by ma určite bavila návšteva Eiffelovky, bola to vskutku neobyčajná zábava. O tretej som sa trochu zadychčaná, ale zato oddýchnutá pobrala ku Michalskej bráne. Celá diskusia prebehla bez problémov, bolo nás tam asi 15 a každý sme so zatajeným dychom počúvali o jeho cestách. Juro vyzeral tak, ako som si predstavovala, ako človek s veľkým snom, ktorý si neustále plní. Po besede sme sa ešte dlhú chvíľu spolu rozprávali a na konci sa spýtal, či niekedy nepôjdem na cesty s ním. Jeho otázka ma trochu zarazila, popravde, viac než trochu. Prekvapený mojím postojom povedal: „Rada čítaš, však? Vieš, že kto necestuje, číta len prvú stranu. Tak prečo nechceš spoznávať?“
Túto otázku som si opakovala celou cestou domov, a ešte aj dlho potom. No prišli bežné denné starosti a táto otázka akoby sa postupne strácala. Život išiel ďalej. Asi týždeň pred odovzdávaním mojej veľkej ročníkovej práce mi ktosi zazvonil. Keď som otvorila dvere, neverila som vlastným očiam. Stál tam Juraj s veľkou taškou. „Zbaľ si veci, o päť minút vyrážame.“ Nevedela som, čo sa mám skôr spýtať. Mala som milión otázok, no zatiaľ ani jednu odpoveď. V tom zmätku som do mojej veľkej cestovnej tašky, do ktorej sa balím, keď idem cez víkend domov, nahádzala všetko, čo som okolo seba našla. Keď som sa ho opýtala, kde ideme, odvetil: „Ideme spoznávať.“ Pri tých slovách mi naskakovala husia koža. Rozmýšľala som, kde asi môžeme ísť. Paríž, Londýn, Viedeň, Barcelona alebo Amsterdam?! Už som sa videla, ako pôjdem v pondelok ku katedre so slovami: „Je mi to nesmierne ľúto, ale... .“ Už som videla, ako nič nestihnem, nespravím prácu, nespravím skúšky, vyhodia ma zo školy a ja budem robiť do konca života na VPP. Radšej som zatvorila oči, už som cítila, ako sa blížime ku letisku. Môj koniec je tu, tri roky tvrdej práce mi prebehli pred očami. Čo tri roky, celý život. Ak tú prácu nestihnem dopísať, tak.... .
Zrazu sa auto zastavilo. Na letisku sme predsa ešte nemohli byť. Nesmelo som otvorila oči. Predo mnou sa vypínal majestátny Dóm svätej Alžbety. Ani Amsterdam, ani Londýn, len Hlavná ulica vzdialená 20 minút autobusom. „Musím priznať, že som od takého dobrodruha čakala trochu viac. Povedal si, že ideme spoznávať.“ „A nejdeme?“ odvetil trochu nechápavo. „Tak ťa fascinujú cudzie kultúry, že si pritom zabudla na vlastnú? V Paríži je nádherne, no aj keby si hľadala celý deň, takýto kostol tam nenájdeš. Bola si už na kostolnej veži ?“ Na viac ako len pokrútenie hlavou som sa v tej chvíli nezmohla. „Dobre, tak poďme objavovať.“
Hoci som medzičasom úspešne ukončila skúškové obdobie, tento rok som sa naučila viac, ako len rozdiel medzi korintským a iónskym slohom. Jeden skvelý človek a cestovateľ ma naučil, ako spoznávať objavené, no i ako objavovať nespoznané. Ak sa ma teraz niekto spýta, koľko z európskeho kultúrneho dedičstva som videla, tak môžem odpovedať, že zatiaľ všetko, čo som mohla. Pretože Európa nezačína Benátkami ani Zürichom, Európa je za rohom. My sme Európa. My tvoríme európske kultúrne dedičstvo.
Bianka Michalcová, IX.C
Táto práca je prihlásená do súťaže Junior Internet http://www.juniorinternet.sk v kategórii JuniorTEXT.
