Novinky

Deň sv. Patrika je jedným z najpopulárnejších sviatkov v anglicky hovoriacich krajinách. Aj my sme si ho patrične pripomenuli. Tak ako býva zvykom obliekli sme sa dozelena a takto vystrojení sme sa vybrali to školy.
Znakom tohto dňa je zelená farba na pamiatku svätca. Oslavujúci Íri si v tento deň do gombíkovej dierky pripínajú trojlístok: hovorí sa, že svätý Patrik ho používal, keď pohanským ostrovanom vysvetľoval podstatu svätej Trojice.

Írske oslavy Dňa Sv. Patrika už dávno prekročili hranice svojej vlasti. Nasvietením fasády legendárneho bratislavského hotela Carlton zelenou farbou podporuje Slovensko medzinárodnú iniciatívu pod názvom „Global Greening“, ktorá každoročne 17. marca pomáha zeleným osvetlením zviditeľňovať nespočetný rad významných pamiatok a budov po celom svete.

Iniciatíva vznikla v roku 2009 a jej popularita neustále narastá, keďže zahalenie budov do zelenej farby sa považuje v prvom rade za symbol priateľstva medzi Írskom a danou krajinou.

Už tradične na zeleno nasvietený bratislavský Carlton v rámci osláv Dňa sv. Patrika symbolizuje gesto priateľstva a pohostinnosti voči národu, s ktorým zdieľame spoločné európske hodnoty. Fotogaléria TU.

6. marca 2019 sa v Prešove uskutočnilo  finálové kolo súťaže Talent základných škôl regiónu Šariš so zameraním na matematiku, logiku, priestorový úsudok a verbálne myslenie. Šesťdesiat talentovaných žiakov základných škôl z Prešova, Veľkého Šariša, Šarišských Michalian, Sabinova, Lipian, Bardejova, Svidníka, Giraltoviec, Pečovskej Novej Vsi, Raslavíc a Širokého si preverilo svoje logické myslenie v dvoch kolách. Išlo v nich o číselný rad, zašifrované heslo, slovné prešmyčky, rozdeľovanie geometrických útvarov, počítanie chýbajúcich tehál, logický vzťah slov, skladanie kociek z ľubovoľných plášťov, ďalšie logické úlohy, či hry so slovami. Súčasťou previerky logiky súťažiacich bolo záverečné tretie kolo súťažných úloh zameraných na šarišský región a šarišské nárečie.

Šesťdesiatka finalistov vzišla z viac ako 1400 zaregistrovaných žiakov. V silnej konkurencii po náročnom testovaní sa napokon naši žiaci umiestnili takto:

15. miesto - Kristína Hnidenková, VII.A

38. miesto - Ema Hrivňáková, VIII.A                                             

40. miesto - Tobias Čerkala, IX.A                                                  

Srdečne blahoželáme !

  Vážení rodičia a priatelia školy,

pomôžte nám skvalitniť vyučovací proces darovaním 2% z dane!

Ak ste zamestnaní:

1.   Požiadajte svojho zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti a po vykonaní ročného zúčtovania o vystavenie Potvrdenia o zaplatení dane.

2.   Stiahnite si a vyplňte Vyhlásenie o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane

3.   Tlačivá "Vyhlásenie" aj "Potvrdenie o zaplatení dane" doručte do školy ZŠ B. Krpelca do 30.4.2019 alebo daňovému úradu v mieste Vášho bydliska.

Ak podávate daňové priznanie sami:

1.   Riadne vyplňte daňové priznanie.

2.   Vypočítajte si Vaše 2% z dane z príjmov fyzickej osoby – to je maximálna suma, ktorú nám môžete poukázať, minimálne však 3 Eura.

3.   V daňovom priznaní pre fyzické osoby sú už uvedené kolónky na poukázanie 2% z dane v prospech 1 prijímateľa (typ A VIII. Oddiel priznania, typ B XII. Oddiel priznania).

 

Údaje, ktoré potrebujete do daňového priznania uviesť:

Obchodné meno:   KRPELČATÁ

Sídlo:   ZŠ Bartolomeja Krpelca, Tarasa Ševčenku 3, 085 55  Bardejov

Právna forma:   Občianske združenie

IČO:   42419484

 

Riadne vyplnené daňové priznanie doručte v lehote, ktorú máte na podanie daňového priznania (Do 31.3.2019. Keďže posledný marcový deň pripadne na nedeľu, môžete daňové priznanie podať ešte v nasledujúci pracovný deň, teda 1. apríla 2019.) na daňový úrad v mieste Vášho bydliska.

Ď A K U J E M E !

Vrámci marca - mesiaca kníh sa naši tretiaci zúčastnili v mestskej knižnici besedy so spisovateľkou Kristínou Baluchovou. Beseda sa im veľmi páčila o čom svedčí aj fakt, že si zakúpili jej knihy aj s podpisom. Fotogaléria TU.

6.marca sa uskutočnilo školské kolo súťaže Hviezdoslavov Kubín. Svoje recitátorské umenie si zmerali žiaci 1.stupňa. Najúspešnejšími recitátormi sa stali:

Poézia: 1. miesto Juraj Petruška IV.B

             2. miesto Timotej Trembáč II.A

             3. miesto Daniela Kuchciková III.A

 

Próza: 1. miesto Sarah Birošová III.A

            2. miesto Ela Balonová II.A

            3. miesto Tamara Daňková III.B

Všetkým blahoželáme a víťazom želáme úspech v  okresnom kole. Fotogaléria TU.

Priateľstvo je hodnota, o ktorú sa oplatí usilovať. Čo znamená priateľstvo pre žiakov ZŠ Bartolomeja Krpelca sme sa mohli presvedčiť pri prehliadke projektov, ktoré žiaci a jednotlivé kolektívy na tému priateľstva pripravili. Najlepšie práce boli ocenené náramkami priateľstva takto:

1.miesto medzi triednymi kolektívmi, trieda VI.A

1.miesto medzi skupinovými projektami, projekt zo VI.C

(Nina Hrivňáková, Lea Pangrácová-Piterová, Lívia Oslacká, Júlia Germanová-Sobeková, Timea Delejová, Vanesa Gočová, Daniela Švirková)

2.miesto-projekt zo VII.C

(Timea Timcová , Andrea Svobodová, Lea Labovská, Miriam Kolárová)

3.miesto-projekt zo VII.D

(Barbora Baranová, Sofia Ivančová, Karin Gerčáková, Viktória Hlaďová, Viktória Puzderová, Ema Tančinová, Šimon Kaiser)

1.miesto v rámci Etickej výchovy - Michal Šurlák, VI.A

Fotogaléria TU.

26.februára 2019 sa na našej škole uskutočnilo stretnutie s predsedom OZ PŠaV na Slovensku Ing. Pavlom Ondekom a  podpredsedníčkou OZ PŠaV na Slovensku a predsedníčkou ZZŠ RNDr. Ingridou Gamčíkovou. Pán Ing. Pavol Ondek v úvode oboznámil prítomných s politikou OZ, o všetkých rokovaniach a aj dosiahnutých výsledkoch. Hovoril aj o návrhoch na rast platov pedagogických aj nepedagogických zamestnancov. Pani RNDr. Ingrid Gamčíková hovorila o návrhoch, ktoré znamenajú zmeny v kreditných príplatkoch. Po ich úvodných vstupoch sa rozpútala živá diskusia. Fotogaléria TU.

Holokaust. Slovo, pri vyslovení ktorého mnohým naskočia zimomriavky na tele. A niet sa čo čudovať. Túto hrôzu v dejinách ľudstva má v pamäti veľa ľudí. Smutné však je, že to slovo už rezonuje v pamätiach len staršej generácie, ktorá to možno nie celá zažila, ale predsa vedia, koľko zla to obdobie prinieslo. Dnešná mládež už nemá dostatok takýchto informácií a je to nielen veľká škoda, ale aj hanba. Tí ľudia, ktorí holokaust prežili, si povedali: „Už nikdy viac.“

Veď povedzme si priamo, kto z nás by chcel niečo také zažiť? Nepotrebujeme odpovedať, odpoveď predsa poznáme. Ale poznajú ju všetci mladí ľudia? Veď mnohí z nich si nevedia ani len predstaviť, aký strach, bolesť, zúfalosť či malinkú štipku nádeje prežívali Židia a ako sa báli nielen o svoj život, ale aj život svojej rodiny. Ľudia, ktorí zažili holokaust, spomínajú hlavne na detský plač, ktorý sa počas deportácií nedalo nepočuť či zúfalé náreky všetkých, ktorí prišli o svojich najbližších.

Opýtajme sa sami seba: „Čo asi tak cítili Židia, keď ich Nemci násilím odvliekali, následne zapratali do práce, až napokon vysilení, vyčerpaní a chorí zomierali v tých najkrutejších podmienkach?“ Zažívali spaľujúce vnútro, ktoré bolo plné bolesti a zármutku z toho, že už v živote neuvidia svojich rodičov, deti či manžela. Našli sa vôbec takí, ktorí nestrácali nádej, že sa z onoho pekla dostanú von, aj keď na vlastné oči videli, ako im násilím berú blízkych a vezú do plynných komôr, odkadiaľ niet úniku?

A tak sa nám natíska otázka: „Prečo toto nevedia dnešné deti? Prečo mnoho mladých ľudí neverí, že sa niečo také vôbec stalo? Kto za to môže?“ Môžeme to zvaliť na dnešnú mládež, že nemajú záujem sa o tom rozprávať. No nie je to vina len dnešnej mládeže. Majú na tom podiel všetci tí, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na výchove a formovaní týchto nedospelákov. Všetci tí, ktorí v nich nezdravo živia predstavy o nadľuďoch, o vlastnej dokonalosti, o prehnanej dôvere v samých seba. Teda aj rodičia, aj starí rodičia, aj školstvo a, bohužiaľ, aj spoločnosť.

Čo teda robiť? Áno, navštevujeme Osvienčim, ktorý v sebe nesie neuveriteľné posolstvo, no mnohí žiaci to berú ako výlet. Obyčajný výlet, kde je v autobuse zábava, sme spolu ako kolektív, neučíme sa. No len u niektorých stopy toho, čo videli, nechajú dlhší a hlbší odtlačok. Aj preto by sme na školách mali mať viac besied, zážitkových úloh, kde by sme si aspoň „akože“ odžili časť z toho, čo zažili ľudia v koncentračných táboroch tak naozaj, reálne, a tak boľavo.

 

                                                         vypracovala: Zuzana Minčáková, 8.A

                                                         ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove

                                                         pedagóg: PaedDr. Janette Lišivková

Viem, je to pochabý názov a ešte bláznivejší nápad, ale stojím si za ním. Chcem inú spoločnosť. Chcem dobu, o ktorej mi rozprávajú moji rodičia, keď spomínajú na svoje detstvo, na obdobie dospievania. Na časy, keď neboli sociálne siete a keď ľudia jednoducho „len“ žili a nesúťažili.

Ľudia niekedy dávali na sociálne siete fotky, na ktorých boli zaznamenané ich veselé zážitky alebo fotky s ľuďmi, na ktorých im záležalo. Všetko bez filtrov a photoshopu. No teraz je z toho jedna veľká súťaž popularity, v ktorej sa ľudia hádajú o to, kto bude mať viac sledovateľov, komentárov či srdiečok na fotkách. Mnohé dievčatá si prezerajú instagram so smútkom i závisťou, že nevyzerajú ako tie dievčatá v plavkách s “perfektnou postavou“. Podceňujú sa a porovnávajú s ostatnými. Všade vidíme, ako by malo vyzerať  “ideálne dievča“ , no všetko to je len ilúzia. Ľudia sú pekní bez ohľadu na to, či majú 500 srdiečok na fotke alebo či ich tam majú 10. Bez ohľadu na to, či majú tisíc sledovateľov alebo len 50. Bez všetkých tých filtrov a pretvárok, lebo to sú skutoční ľudia zo života, nie z umelo vytvorených fotiek. Zdá sa, akoby sa dnes mnohí hanbili za to, ako vyzerajú. No sú výnimoční presne takí, akí sú. Nepodceňujme sa kvôli takýmto veciam. Nenechajme nikoho, aby si myslel, že je viac alebo menej než niekto iný.                                                                        

Tiež mi pripadá smutné, keď 16 – 17-roční mladí ľudia, ba niekedy aj mladší, pridávajú na internet to, ako fajčia, pijú alebo robia nezákonné veci. Sú frajeri, keď sa pôjdu opiť a zavesia to na sociálne siete? Je to v poriadku, keď sa večer stretávajú partie a idú sa zabaviť a policajti s tým nič nerobia? Áno, policajti by mali viac a prísnejšie zasiahnuť tam, kde sa takí ľudia stretávajú. A kde sú vlastne rodičia? To im tak málo záleží na vlastných deťoch? Veď predsa nemohli zabudnúť, koľko námahy, prebdených nocí a odriekania ich stálo, kým z malých bezbranných človiečikov vypiplali takmer dospelákov. A teraz týchto mladých, a zdá sa, že ešte stále bezbranných ľudí ponechajú len tak nástrahám dnešného sveta? Sveta, v ktorom nie si “cool“, ak nepiješ a nefajčíš.

Zachráňme z nášho sveta, čo sa ešte zachrániť dá, nezničme nie najkrajšie ľudské hodnoty a nevymeňme ich za niečo prchavé, nestále a pominuteľné. Mladým patrí svet, tak ich nasmerujme na tú správnu životnú cestu, aby sa na križovatke života vydali cestou, kde nájdu samých seba, svoju pravú tvár a nebudú sa hrať na niečo, čo nie sú a vlastne ani nechcú byť. Môj hlas by išiel práve na „túto križovatku života“.

                                                             vypracovala: Juliana Anna Antonyová, 8.A

                                                             ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove

                                                             pedagóg: PaedDr. Janette Lišivková

Hovorí sa, že človek má možnosť zmeniť svet. Ak veľmi chce. Ak má dostatok možností a skúseností. Ak ho podporia ľudia naokolo...... Ak, ak, ak...... Stále je tu nejaké to ak... V mojom veku nemám ešte ani toľko možností, ani toľko skúseností, no jedno viem určite. Ak niektoré veci nefungujú tak, ako by mali, treba ich zmeniť.

„Pohyb a zdravý životný štýl nikdy nevyjdú z módy.“ Po prečítaní tejto myšlienky som začala premýšľať, či to platí aj medzi deťmi. Určite platí, len šport prestáva byť módnym a zaujímavým.

Keď sa opýtam rodičov či starších sestier na ich obľúbený predmet, jednoznačne povedia, že telocvik. Dnes však moji rovesníci telesnú výchovu neznášajú. Majú tisíc výhovoriek, prečo necvičiť. Nerozumiem im, pretože ja šport milujem. K športu ma odmalička viedli rodičia. Môj ocko hovorí: „Najdôležitejšia je telesná výchova, lebo chrbticu a telesnú stránku budeš potrebovať celý život.“ Keby sa deti už ako maličkí viac hýbali a rodičia by sa tak nestrachovali, že si ublížia, nemali by krivé chrbtice, ploché nohy a neboli by obézne. Aj preto si myslím, že deti na prvom stupni by mali mať telesnú výchovu každý deň.

Už na 1. stupni by sa žiaci mali oboznámiť s každým športom. Mali by ovládať všetky pohybové aktivity – plávanie, lyžovanie, korčuľovanie, loptové hry.... Na druhom stupni už by sa v tom len zdokonaľovali. Máme skvelých učiteľov telesnej výchovy, ale nedokážu presvedčiť žiakov milovať šport. Dieťa je od narodenia hravé a má chuť súťažiť. Viem to podľa seba. V škole je však málo možností súťažiť, porovnať sa s inými a na základe svojich výkonov pracovať na sebe a posúvať sa dopredu. Každý žiak by mal byť za svoje osobné výkony hodnotený bodmi. Body by sa v deviatom ročníku zrátali a pripočítali k bodom, ktoré rozhodujú o prijatí na strednú školu. Práve toto by mohlo byť motiváciou, i keď uznávam, že pod istým nátlakom. Ale ten nátlak je len na začiatku, ak by si žiaci zvykli a zžili sa so športom, stal by sa pre nich prirodzenou súčasťou ako dýchanie.

K lepšej a už nie nátlakovej motivácii by možno prispeli aj televízne relácie určené pre deti a mládež s našimi známymi športovcami, ktorých vnímame ako našich národných hrdinov a naše idoly. Ak by im oni prehovorili do duší, mohlo by to priniesť želané výsledky a naše deti by boli zdravšie, štíhlejšie a šťastnejšie.

                                                                                     vypracovala: Dária Kapsdorferová, 8.A

                                                                                     ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove

                                                                                     pedagóg: PaedDr. Janette  Lišivková

Pod pojmom migrácia môžeme podľa zdrojov z internetu napísať, že ide vo všeobecnosti o premiestňovanie sa alebo presídľovanie sa/sťahovanie sa nejakej skupiny či masy ľudí.

Ako mladý človek, žijúci na Slovensku, ktoré je súčasťou Európskej únie, som sa rozhodla vyjadriť svoj názor na migráciu ako na jednu z najdôležitejších tém, ktoré za posledné roky bol nútený Európsky parlament riešiť. O tejto problematike som sa najprv dozvedela z televízie, ale aj z rozprávania svojich rodičov. Pred rokmi ma táto téma až tak nezaujímala (jednak som bola menšia a zrejme nebola vtedy až taká naliehavá), avšak s odstupom času som si uvedomila, že začínam aj ja vnímať isté záležitosti okolo seba dôslednejšie a jednou z nich je aj migrácia.

Som dievča, ktoré je vychovávané v hodnotách ako sú: pomáhať ľuďom v núdzi, chrániť slabších a postaviť a obhájiť si rozhodnutia a riešenia, ktoré považujem za správne. Aj pri slovách o migrácii som veľakrát počúvala v súvislosti s ľuďmi, ktorí prišli k nám do Európy, že je potrebné pomôcť im. Pochádzajú totiž z krajín, ktoré sú zmietané vojnou, násilím a rasovou diskrimináciou. Aj preto im európske krajiny podávali pomocnú ruku, stavali im tábory, učili ich našim jazykom, školili ich, avšak každým dňom prichádzali k nám ďalší a ďalší migranti, čo začalo spôsobovať nemalé problémy. Európska únia si začala uvedomovať, že záležitosť migrácie sa musí riešiť inde a inak, a to priamo pri jej zdroji, resp. vzniku a začala pomáhať ľuďom a krajinám, odkiaľ migranti prichádzajú. Aj napriek mnohým snahám a opatreniam Európskej únie migranti prichádzajú a ich dôvody a spôsob príchodu už prekročil únosnú mieru. Začal sa preto používať termín nelegálna migrácia.

Európske štáty si začali uvedomovať, že migranti čím ďalej, tým viac prekračujú hranice s cieľom dostať sa do bohatých európskych štátov a využiť systém, ktorý by mal pomáhať ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. Častokrát nejde o ľudí z krajín, kde práve prebieha vojenský konflikt alebo sa stali obeťou násilia, ale o ľudí, ktorí len využili túto situáciu s cieľom dostať sa do Európskej únie a zlepšiť si tak vyhliadky na život.

Myslím si, že európske štáty by mali byť vo veci nelegálnej migrácie jednotné a prostredníctvom Európskeho parlamentu prijímať také rozhodnutia, ktoré by pomáhali ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. Bojím sa totiž takých správ, ktoré hovoria, ako migranti ublížili, napadli či zneužili niekoho, a rovnako tak sa bojím viet, ktoré hovoria o tom, že raz sa zobudíme a už nebude Európa. Som mladá, nemám hlasovacie právo, no viem posúdiť, čo je dobré a čo zlé. A toto je zlé. Neviem, ako by sa to dalo riešiť po právnej stránke, aby to bolo čo najlepšie aj pre migrantov, aj pre Európanov, ale spolieham na múdrosť, zodpovednosť a skúsenosti poslancov Európskeho parlamentu.

vypracovala: Nina Savčáková, 8.A

                                                                               ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove

                                                                               pedagóg: PaedDr. Janette Lišivková

 

 

Som obyčajné 14-ročné dievča. Takmer denne počúvam: „Ty si ešte mladá. Ty tomu nerozumieš. Čo ty o tom môžeš vedieť?“ No dnes mám konečne možnosť dokázať, že už predsa len niečomu rozumiem. Nezmením svet, ale môžem sa vyjadriť k tomu, čo vidím, čo počúvam, čo ma dokáže zabolieť.

Cítim bolesť, keď pozerám na deti ťažko telesne či mentálne postihnuté. Viem, že ich choroba je nevyliečiteľná a nikto z nás nemá tú moc zvrátiť to. Ale vedeli by sme pomôcť mamám, ktoré sa o ne starajú 24 hodín denne. Ak by som bola jednou z tých mám, písala by som teraz srdcom, a to by bolo iné čítanie. Rodičia takýchto detí sa nesťažujú, berú to ako osud, ako niečo, čo sa malo takto stať a oni sa musia obetovať. Nemusia, ale chcú. Aj pre nich by bolo jednoduchšie dať deti do ústavov a žiť si pohodlný život. Ale bol by ich život aj šťastný? Asi nebol. Nikto z kompetentných si neuvedomuje, koľko peňazí títo rodičia ušetria štátu, keď ich majú pri sebe. A obetaví rodičia si to možno ani neuvedomujú, veď je to ich krv, nemôžu sa ich len tak vzdať. Nikto im v ich ťažkom živote nepomôže, nezmenší bolesť, neurobí zázrak a nevylieči im dieťa. Ale oveľa ľahšie by sa im znášalo ich ťažký osud, ak by nemuseli rátať každé euro, ako ho čo najlepšie minúť.

My na základných školách zbierame vrchnáky z plastových fliaš, aby sme vždy niektorému z takýchto malých chorých anjelikov pomohli. Koľkokrát hádžem vrchnák do škatule, vždy mám pred očami choré detské očká prosiace o pomoc. Ale kilogram takýchto vrchnáčikov stojí 0,20 €. Koľko teda dostane rodina, aby si pomohla? Radšej nerátajme, aby sme nemuseli plakať.

Nedokážeme to vyriešiť. My nie, ale ak by som bola v parlamente, či v našom alebo európskom, tak viem, kto by dostal môj hlas. Dostali by ho všetci rodičia, ktorí sa nevzdali svojich chorých detí, ktorí bojujú spolu s nimi, aby každý jeden spoločný deň bol výnimočný, vzácny, jedinečný. Lebo tieto deti sú také, výnimočné, vzácne a jedinečné. A za ne sa oplatí hlasovať a aj bojovať.

 

                                                                         vypracovala: Patrícia Juráková, 8.A

                                                                              ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove

                                                                              Pedagóg: PaedDr. Janette Lišivková

Vážení poslanci Európskeho parlamentu,

obraciam sa na Vás s prosbou o pomoc. O pomoc nie pre seba, ale pre nás všetkých. Ja to ešte nedokážem, no vy áno. Možno tento list hneď po prečítaní prvých riadkov zahodíte. Bol by som však vďačný, ak by ste si ho prečítali až do konca. Aspoň prečítali.

Problémom, ktorý ma už dlho trápi, je naša krásna zelená planéta. Krásna, pretože tak bola stvorená, ale ľuďmi pomaly znetvorená. Zasypaná plastmi od výmyslu sveta. Vyrábame ich rýchlosťou blesku a rozhadzujeme ešte rýchlejšie. Poviete si, že je to tak často opakovaným problémom, že to prestáva byť zaujímavé. Áno, hovorí sa o ňom stále a stále sa v ňom boríme a prešľapujeme na mieste.

Plasty sú všade, na každom mieste. Ideme do obchodu? „Obdarujú“ nás plastovou taškou. Kúpime si cukríky? Ako inak, predsa v plastovom vrecúšku. Dáme si žuvačky či pre nás veľmi obľúbené gumené cukríky? Už máš plasty v tele. Takto sme to chceli?

Spamätajme sa, kým nie je neskoro. My sa skôr či neskôr pominieme, no čo spravíme s našou planétou? Chceme nechať toto majstrovské dielo Stvoriteľa ďalším generáciám?

Vráťme sa v čase, keď ešte neexistovali plasty. Ľuďom sa žilo ťažko, ale krásne. Lúky boli zelené. Nehovorím, že ešte nie sú. Len dokedy?

A pritom, máme moc a silu to zastaviť. Vráťme sa v čase nielen v spomienkach, ale aj v spôsobe života. Nie vo všetkom, vývoj nezastavíme. ale naučme sa znova žiť bez plastov. A ak sa predsa len nedá, tak ich aspoň obmedzme. Moja starká dodnes spomína, že keď sa jej náhodou podarilo kúpiť plastové vrecúško a zabalila doňho niečo, tak po použití ho vyprala, dala vysušiť a používala ho takto dovtedy, kým sa nezničilo. Aj my by sme dnes mohli používať plátenné tašky, papierové vrecúška, sklenené fľaše... Možno som naivný. Vo veku 14 rokov mám na to aj právo, ale už viem, že nie všetko, čo robia dospeláci, je dobré.

Svet dospelých je ovládaný peniazmi. Doba, ktorú všetci žijeme, je strašne rýchla, ženie sa dopredu ako lavína a strháva so sebou všetko a všetkých. Prosím Vás preto, aby ste prijali prísnejšie opatrenia, aby nás tá doba raz nezmiatla zo zemského povrchu úplne.

Viem, snažíte sa a myslíte na to, pretože tašky v obchodoch sú už spoplatnené. Ale vyriešilo sa tým niečo? Zatiaľ nie. Tak skúste vymyslieť ešte niečo, aby to s našou planétou skončilo rozprávkovo. Aby dobro aj tentokrát zvíťazilo nad zlom.

Vopred ďakujem za Vaše úvahy o tomto probléme, za Váš čas, ktorý tomu venujete. Nielen my, ale aj ďalšie generácie, ktoré prídu po nás, Vám budú vďačné.

                             S pozdravom

                                                                                                      Miroslav Polča

 

                                                                              vypracoval: Miroslav Polča, 8.A

                                                                              ZŠ Bartolomeja Krpelca v Bardejove

                                                                              pedagóg: PaedDr. Janette  Lišivková

Nemám rád toto označenie „iní“ ľudia, pretože už samotné úvodzovky ich vydeľujú spomedzi nás ostatných. A napriek tomu som toto označenie použil aj ja, aby bolo vidieť, ako hrozne to vyzerá. Nepoznám totiž správnu odpoveď, kto vlastne je ten iný a kto ešte je v poriadku. Sú na to nejaké spoločenské pravidlá? A kto tie pravidlá vlastne vytvára? Spoločnosť? A má spoločnosť právo súdiť a neraz aj odsúdiť niekoho len preto, že sa narodil nie presne podľa pravidiel spoločnosti?

Veľa ľudí si myslí, že LGBT komunita je zlo. Myslia si, že inak orientovaní ľudia nie sú psychicky v poriadku, že nie sú schopní vychovávať deti či byť svojprávni. No mýlia sa. Mnoho ľudí odsudzuje LGBT komunitu, no sami nevedia, prečo im inak orientovaní ľudia prekážajú.Ich zvyčajná odpoveď  je: „Proste preto.“ Dokonca aj veľa uznávaných psychológov potvrdilo, že homosexualita nie je choroba....   ­

          Ak by som vo svojom veku mohol voliť, volil by som za práva homosexuálov. Volil by som za to, aby aj inak orientovaní ľudia mohli mať na Slovensku svadbu, aby mohli tiež tvoriť rodinu, aby mohli vychovávať deti. Veď len sa zamyslite, ak by homosexuálny pár mohol adoptovať dieťa, detské domovy by  nemuseli byť plné detí bez rodín. Mohli by tráviť sviatky v kompletnej rodine, zažívať pekné chvíle prežité v milujúcej rodine. Rodinu netvorí len muž a žena, ale aj žena a žena, muž a muž. Chcel by som ešte podotknúť na adresu šikanovania maloletých kvôli ich orientácii. Jedno veľké STOP šikanovaniu homosexuálne orientovaných detí. Šikanovať dieťa z dôvodu, že ma inak orientovaných rodičov alebo že je samo inak orientované, je predsa choré. Šikanovanie by malo byť prísne trestané, aby sa deti, no často aj dospelí ľudia zamysleli nad svojimi činmi. Kvôli šikane dochádza k uzavretiu sa do seba a neskôr aj poškodzovaniu samého seba. Nehovoriac už o smutných prípadoch, kedy sa to končí samovraždou.

Ak nechceme, aby bolo Slovensko homofóbnou krajinou, neberme homosexuálom rovnaké práva na život, ako máme my, ostatní.                                                                                         

 

                                                                                                                 vypracoval: Samuel Hanuščák, 8.A

                                                                                     ZŠ Bartolomej Krpelca v Bardejove

                                                                                     Pedagóg: PaedDr. Janette Lišivková

Žiaci V. ročníka a VI.A sa 12. februára stali na chvíľu súčasťou sveta umenia. V  divadelnom predstavení rozprávky Perinbaba spoznali Alžbetku, Jakuba, Perinbabu i Zubatú a opäť sa presvedčili, že dobro zvíťazí nad zlom.

V muzikmuzeu u pána Miša Smetanku mali žiaci možnosť na vlastné oči i uši spoznať tradičné i menej tradičné ľudové hudobné nástroje, ktoré sú skvostom nášho folklóru. Pán Mišo, ako inak, vtipne a jemu vlastným štýlom zaujal žiakov svojim rozprávaním  o hudbe, o ľudových nástrojoch i svojou hrou na nich. Žiaci si sami vyskúšali hru na rôznych netypických hudobných nástrojoch napr. rapkanie na veľkých drevených táčkach /drevený vozík/ , či bubnovanie podošvami z papúč po plastových rúrkach. Musíte vyskúšať! Ďakujeme, určite do Smetankova opäť prídeme. Fotogaléria TU.

Piatok 8.2.2019 bol pre našich žiakov iný ako ostatné. Na našej škole sa uskutočnil už v poradí 11.školský ples. Tohto roku pripadla organizácia plesu na triedu 9.C a ich triednu učiteľku Mgr. J. Minčákovú. Tak sa teda pustili do príprav, zbieraním malých darčekov na tombolu, nachystaním výzdoby priestorov, ale tiež ďalších možno nepatrných vecí, ale dôležitých na usporiadanie plesu. Náš ples v úvode spestrili tanečníci zo ZUŠ-M.Vileca, ktorí nám zatancovali rezký čardáš. Po tanci a príhovore našich deviatakov, nám s radosťou ples otvoril prestrihnutím stuhy pán riaditeľ Mgr.I.Bandurič. Potom nastala uvoľnená zábava, ktorú mal v réžii už tradične BOBOR. Zatancovali si žiaci, aj učitelia, nezabudli sme aj na tanečný vláčik alebo súťaže, ktoré nám spestrili tento ples. Po spoločnom fotení, sme mali vynikajúcu večeru, o ktorú sa nám postarali naše šikovné p.kuchárky. V závere sme vyhlásili naj tanečníčku a tanečníka a tiež kráľa a kráľovnú plesu. Týmto chceme poďakovať všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom postarali o to, aby sa ten ples uskutočnil. Fotogaléria TU.

Karneval je krásna chvíľa, muzika tam vyhráva, z dievčatka sa stane víla, motýľ, hviezda, púpava... Aj my sme sa zmenili na nevídané bytosti z karnevalového sveta. Zabávali sme sa, tancovali, spievali, súťažili a tešili sa z výhier v tombole. Na záver boli ocenené najoriginálnejšie masky. Zábava sa skončila a my sa už teraz tešíme na ďalší karneval.  Fotogaléria TU.

Od 4.februára do 8.februára sa v lyžiarskom stredisku v Tatranskej Lomnici učia brázdiť zasnežené kopce naši siedmaci zo VII.A a VII.B. Fotogaléria TU.

Pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa vyhlásili Štátny pedagogický ústav a ArtForum 21 Slovakia pre žiakov základných škôl a gymnázií s osemročným vzdelávacím programom súťaž Dejiny sebavedomia.Dnes už má táto jedinečná súťaž svojich víťazov. Naši žiaci sa v silnej konkurencii ani tentokrát nestratili.Dária Kapsdorferová a Miroslav Polča (obaja z 8.A) získali v literárnej časti v krajskom kole 1. miesto a z celoštátneho kola si odniesli krásne 3. miesto.Víťazom blahoželáme a želáme veľa tvorivých nápadov.

Po roku opäť vo Fričkovciach naše druháčence na svahu. Fotogaléria TU.